Nik netusil, ze suboj, co zvadzali polovník Viktor Haluzicky
a pytliak Stefan Skala, vyhasi niekolko ludskych zivotov.
Stefan Skala, v Raci znamy ako Pista, vyrastal na upati
Malych Karpat. Na ich vrskoch, v ich dolinach a lesoch sa od
malicka citil ako doma. Patril medzi tych mladencov, ktori sa vdaka
tvrdej vychove sami stali tvrdi, nezlomni, nebojacni. A stacilo,
aby mal pocit krivdy, jeho potlaceny hnev prepukol naplno a jeho
protivnik sa musel mat na pozore. Medzi vrstovnikmi si ziskal
povest odvazneho, prudkeho, do bitky vzdy hotového, nebezpecného
chlapa.
Pista byval so svojimi rodicmi a sestrami v domceku vo
vinohradoch, len kusok pod lesom. Obziva sa zhanala tazko. A tak si
ti najchudobnejsi pomahali ako vedeli. Nejeden kladol vo viniciach
oka a lapal do nich zajace ci bazanty, alebo pytliacil v blizkom
lese. Pista nebol vynimkou. Casto prehodil flintu cez plece, zobral
vlciaka, co strazil dvor, a vyrazil na lov.
Polovník Viktor Haluzicky mu neraz skrizil cestu, no pri cine
Pistu nepristihol. Raz sa udajne stalo, ze na pytliaka namieril
pusku. V hrdom pytliakovi vzkypela krv. Polovníka poziadal, aby na
neho nemieril, lebo ked on zamieri, naisto ho trafi...
Suboj medzi pytliakom a polovnikom straziacim revir mal onedlho
necakanu tragicku dohru. Ich posledne stretnutie v lese na Zalistku
sa odohralo 5. apríla 1941 bez svedkov. Nikto nevie, co sa vlastne
medzi nimi prihodilo. Iste je len to, ze padol osudny vystrel a na
zemi zostal lezat smrtelne zraneny Viktor Haluzicky. Pytliak z
miesta cinu usiel.
Od tej chvile bol Pista Skala vydedencom a stvancom. Po
skryvajucom sa pytliakovi patralo mnoho zandárov, do
prenasledovania sa zapojilo aj vojsko. Precesavali vinohrady i les,
na muske mali aj dom Pistovych rodicov, no Pista im asi mesiac
unikal ako prelud.
V noci alebo v nestrezenej chvíli prichadzal aj do rodného
domca, kde byvala aj jeho zena a mala dcéerka. Zena mu vesanim
plienok davala znamenie, ze je vzduch cisty. Raz ju na noc zavreli
v dedine do cely, no Pista sa k nej v noci dostal aj tak.
Zandari aj vojaci mali z neho strach. Ved v chotari i v lese
poznal kazdy chodnicek, kazdu dieru v plote, kazdy jarok i
priekopu. A ked ho aj obklucili, polahky im unikal.
Napokon sa skryl vo svatojurskych horach nad Nestichom. Jedlo mu
tam nosil jeho dobrý priatel, Juran. Na Pistu bola vypisaná odmena
5.000 korun slovenskych. Juranova manzelka sa udajne na odmenu
ulakomila, zasla na zandarsku stanicu a udala ho. Cetníci jej muza
zavreli a donutili ho, aby ich doviedol k Pistovej skrysi.
Muzovi prikazali, aby Pistu vylakal von. Ukryt obklucili a
vyckavali, kym z neho Pista vyjde von. Pista z priatelovej
nervozity vytusil, co sa deje. Este stihol povedat „Ty si ma
zradil", ked cetníci na zradcu zakricali „Odstúp". Ten odskocil a
zacala palba. Zraneny Pista sa stiahol do skryse a strelbu
opatoval. Pri prestrelke udajne zranil niekolkych zandarov. Srdnato
sa braniaceho pytliaka zabili az siedmym zasahom...
Viktor Haluzicky, clen L.O.S. Bratislava, ma na mieste
tragedie kamenny mohylovy pomnik s reliefom svateho Huberta,
patrona polovníkov.
Beletrizovany opis tragickej udalosti a honu na pytliaka,
si mozno precítat v knihe Frantiska Zavodskeho "Malokarpatsky
pytliak".
K pomníku sa dostanete ak sa vydate napriklad z parkoviska nad
Racou smerom na Biely kríz, nie vsak po modrej turistickej znacke
(ktorá vedie vlavo), ale po neznacenom lesnom chodniku, ktory
zacina nad parkoviskom vpravo.
Keska sa nachadza kusok od pomnika na zadanych suradniciach. V
jej blizkoskosti je dost mozností na oddych pred pokracovanim v
ture na Biely kriz, pripadne dalej.