Sídlisko Píly, budované od roku 1951, môžeme považovat za
samostatný architektonický celok mesta Prievidza. Ornamentálne a
figurálne stvárnenie a oživenie fasád bytových domov robí z
tejto casti mesta v skutku zaujímavý komplex. Nástenné
sgrafitá sú od P. Bleya, J. Fedoru, M. Klimcáka a
L. Štrompacha. Tieto doplnajú samostatne stojace sochy a
súsošia na rôznych miestach. Busta Sama Chalupku pred
Základnou školou I. na Ulici Sama Chalupku je dielom akad.
sochára Vojtecha Remena. Susednú bustu Pavla Országha Hviezdoslava
vytvoril Vladimír Kompánek. Plastika Maríny, umiestnená na priecelí
fasády na rohu ulíc M. R. Štefánika a B. Björnsona, je od
sochára Ludovíta Korkoša. Pred budovou Obchodnej akadémie na
Ulici F. Madvu sú hned dve sochy. Cítajúce dievca (1956) je od
Vladimíra Kompánka, Športovec (1967) je dielom Antona
Cuteka. Obe sú bronzovými odliatkami. Bronzového Detvana vytvoril
akad. sochár Alexander Trizuljak v rokoch 1955 – 1956. Je
umiestnený na Svätoplukovej ulici. Na Námestí J. C. Hronského (pred
Magurou) stojí bronzové súsošie Návrat z boja. Pamätník
mieru, vztýcený v roku 1971 na
Mierovom námestí (pred kinom Baník), je dielom sochára Frana
Gibalu. O dva roky mladšia je Plastika mieru pred ZŠ
III. na Ul. S. Chalupku. Devätmetrové dielo zo špeciálneho
plechu vytvoril akad. maliar Alojz Petráš.
Sgrafito (z tal. sgraffiare - škrabat)
je grafická umelecká technika, pri ktorej dielo vzniká
vyškrabávaním do viacvrstvovej hladenej omietky.
Odškrabaním vrchnej omietky sa odkrýva spodná vrstva cím sa
vytvára motív. Sgrafito vzniklo v Taliansku v období renesancie ako
typický dekoratívny prvok tohto slohu a uplatnovalo sa najmä pri
výzdobe fasád budov, neskôr aj v interiéroch. Sgrafito sa
vyskytovalo predovšetkým v severných castiach Talianska.
Jeho zrod spadá pravdepodobne do 16. storocia. Za jeho údajného
vynálezcu je ozancovaný Ouden Feltrini, no iný zdroj poukazuje na
maliara z Florencie - Piera di Cosimu. Technika sa však
používala aj v nemecky hovoriacich krajinách (okolie
de:Marburgu a de:Wetterau) ako jednoduchá ludová úprava fasád
už v 13. storocí. Na Slovensko sa sgrafito dostalo spolu s
talianskymi majstrami, ktorí tu pôsobili. Rozšírilo sa najmä
v oblasti banských miest na strednom Slovensku a v spišských
mestách. Uplatnilo sa najmä na verejných budovách a na fasádach
šlachtických sídel (napr. Thurzov dom v Banskej Bystrici,
zvonica v Kežmarku). V súcasnej dobe a súcasnej architektúre
sa sgrafito objavuje na fasádach budov alebo v interiéroch skôr iba
zriedka a väcšinou je to vo forme umeleckého diela, ktoré je
už v inom vztahu k architektúre ako to bolo v období jeho
najväcšieho rozkvetu. Sú to skôr obrazy v kontexte moderného
súcasného umenia, abstraktné kompozície a experimenty. Uplatnenie
tradicných materiálov v súcasnom sgrafite je nákladnejšie
ako použitie moderných, preto sú castokrát dnešní
umelci nútení použit moderné materiály. Mnohokrát sa
kompozícia dotvára vkladaním prírodných prvkov - kamenov, dreva a
podobne.