kamenolom Macacia Traditional Cache

kamenolom Macacia

Pre odlovenie kesky je idealne pouzit pristupovu cestu po naucnom chodiku (nevedie az ku cache). Urcite netreba liezt na stenu!! Iba ak by sa vam chcelo :)

Na planine Medveša otvoril v r. 1880 A. Janssen lom pod názvom Macacia, ktorá bola dlhé desatrocia najväcším kamenolomom planiny a pracovala najdlhšie zo všetkých, až do roku 2003. V prvých rokoch 20. storocia tu pracovalo 50 kamenárov a 100 pomocných síl, vyprodukované dlažobné kocky a makadam používali pri výstavbe a rekonštrukcii ciest nasledovných miest: Budapest, Miskolc, Debrecen, Mezotúr, Salgótarján, Rimavská Sobota a Košice. V r. 1905 získal banu Géza Krepuska a v roku 1919 sa jeho rodinný podnik premenil pomocou sporitelne Magyar Országos Központi Takarékpénztár na akciovú spolocnost Somoskoi Bazaltbánya Rt. Po trianonskej dohode mala spolocnost problémy s tažbou, lebo sa tak lom ako aj samotná obec Somoskoújfalu dostala do Ceskoslovenska. Na základe žiadosti dr. Krepusku a Jeno B. Lipthayho, riaditela Rimavsko-muránskej železiarskej spolocnosti, bola v r. 1924 obec slávnostne vrátená Madarsku, lom ale zostal v CSR. Krepuska nadalej argumentoval s tým, že práve tunajšie bazaltové lomy sú jediným vhodným zdrojom na vydláždenie hlavného mesta a produkty, ktorých výrobné náklady zatažujú podnikatela vo valutách sú tažko spenažitelné. Situácia sa vyriešila v súlade s rozhodnutím Spolocnosti národov podpísaním medzištátnej dohody medzi Madarským královstvom a Ceskoslovenskou republikou, na základe ktorej mohla madarská firma v bani dalej tažit a cadic vyvážat každý den s výnimkou nediel a sviatkov cez hranice. „Exportovat“ svoje produkty do Madarska mohla bez cla, ale do tretích krajín iba po jeho zaplatení. Majitel sa zaviazal zamestnávat v lome nadalej okolité obyvatelstvo bez ohladu na národnost robotníkov, ale v bani mohli pracovat aj obcania Madarska. V dalšom roku sa vybudovala úrkorozchodná železnica medzi banou Macacia a lomom Jakaba Hoffbauera v Eresztvényi, ktorý bol už od r. 1912 prepojený so železnicnou stanicou v Somoskoújfalu. Práve tu vybudovala spolocnost v r. 1927 jeden z najväcších drvicov kamena strednej Európy. Takto predlžená železnicka o rozchode 760 mm merala 8,8 km, z toho na území Ceskoslovenska približne 2 km. V dobe svetovej hospodárskej krízy sa zamestnanci kamenolomu niekolkokrát pustili do štrajku. Najväcší sa konal v r. 1933, ked kamenári žiadali 25%-né zvýšenie miezd. Na znak svojho odporu odmontovali kolajnice a cestu zahatili velkými balvanmi. Zaujímavostou bolo, že majitelia museli doviest štrajkokazov z Madarska pod ochranou madarských žandárov s kohútimi perami pri klobúku a tridsiatich ceskoslovenských žandárov. Nakoniec sa robotníkom podarilo dosiahnut 20%-né zvýšenie. Napriek konfliktom s majitelmi nastal najväcší rozmach lomu práve v medzivojnovom období. Vycerpalo sa obrovské množstvo zásob na ložisku – odhadom 2 milióny ton drveného kameniva a 50 tisíc ton dlažobného kamena. V lome pracovalo vyše 1000 robotníkov. Popri želenicke ktorá viedla zo severa na juh do Madarska sa nachádzali 4 lomy na východ a lomy Gizela na západ. Vybudovala sa tu kamenárska osada, ktorú tvorilo v r. 1949 16 bytov so 49 bytovými jednotkami, 3 noclahárne, škola, závodná kancelária, kultúrny dom, budova financnej stráže (colnica), kantína s obchodnými miestnostami, kovácska dielna, 3 sklady výbušnín a strážny dom. V r. 1949 bola na ložisko uvalená národná správa a bolo pridelené národnému podniku Slovenský kamenopriemysel (Liptovský Mikuláš). Kedže však lom zo slovenskej strany nebol sprístupnený, v nasledujúcich rokoch sa tu netažilo. Osada sa koncom 50-tych rokov zacala vyludnovat. Príjazdná cesta sa zacala stavat až v r. 1960-1961, ale aj nadalej sa dobývalo len sporadicky, podla požiadaviek na stavebný kamen v blízkom okolí. V r. 1968 tu zacalo tažit MNV Radzovce, ale pre konflikty so Slovenským priemyslom kameňa (Levice) sa práce onedlho zastavili. V r. 1994-2003 ťažila v lome Mačacia firma Kameň-bag z Lučenca, ktorej hlavným výrobným programom zostali produkty hrubej kamenárskej výroby – dlažobné kocky a obrubníky vyrábané ručne za použitia pneumatického náradia na export do Nemecka a Rakúska. V r. 2003 bola ťažba z dôvodu ochrany prírody zakázaná a CHKO Cerova vrchovina tu vybudovala náučný chodník. Na mieste niekdajšej osady dnes nájdeme iba ruiny budov zarastené krovím.

prineste si vlastne pero prosim