Potok leží v strednej pravej časti Liptovskej kotliny v údolí Potoka vo výške okolo 545 m n.m. Najstaršia správa o územnom majetku v potockom údolí je z roku 1273 pod latinským názvom Medecus ( medokýš ). Uvedený názov pravdepodobne súvisí s hojným výskytom minerálnych prameňov v okolí obce, aj keď početné z nich prešli postupne do katastra mladšej, ale časom väčšej a dôležitejšej obce Bešeňová.
Spoľahlivý údaj vzťahujúci sa na toto údolie je z roku 1278. Kráľ Ladislav IV. Daroval vtedy Klementovi z Teplej majetok, na ktorom vznikli Kalameny. Darované územie susedilo s potockým údolím, ktoré malo ľudový názov Medokýš. Aj ďalšia správa o tomto území vznikla v súvislosti s darovaním susediaceho územia. Roku 1286 Ladislav IV. daroval Mikulášovi a Marcelovi, synom Ilariovým majetok patriaci neskôr do chotára Bešeňovej. Darovaný majetok ležal medzi Váhom a potokom Medokýš.
Obe správy sa len okrajovo zmieňujú o potockom údolí, napriek tomu možno usúdiť, že tento majetok zostal vo vlastníctve uhorských kráľov v 13.-14. stor. Koncom 14. stor. sa ho usilovali nadobudnúť zemania z Bešeňovej, čo sa im napokon aj podarilo.
Územím obce prechádzala v 13. storočí významná historická cesta zo Zvolenského hradu do Poľska, popod Hrad Liptov (Sielnický hrad, Liptovský Starhrad).
Potok patril Bešeňovcom v prvej polovici 15. stor. V druhej polovici 15 a v 16. stor. patril drobným zemanom, časť hradnému panstvu Likava a koncom 16.stor. Kubínskovcom.
V 16. stor. v Potoku zväčša už nehospodárili sedliacke domácnosti, iba želiari a miestny zemania. Ešte okolo roku 1584 mali kúriu, neskôr aj tá zanikla.
Najstarši objekt v obci pochádza z r.1713. Ide o murovaný rodinný dom z kamena, s povalovými klenbami a s hrúbkou obvodových stien približne 120 cm. Na prelome 18. a 19. stor. obec vyhorela, boli zachránené len štyri rodinné domky.
Samotná keška je zatiaľ pár metrov za zvonicou v kroví, prikrytá listami.