„Kej sa búraly ve Vydrnej Jancíkech komory, v jednom múre sa našla knížečka, napísaná švabachom. Už sa stracela, neviem gdze, ale zapamatal som si z njej to, že najstaršjú dzedzinú v doline je Zbora a hnedz po njej Mestečko. Pod Strážú mal stác starý koscel. Toto miesto Zborani volali Koscel a Mestečani Zámčiská. ...“
Podľa rozprávania Ondreja Ševelu z Mestečka, ktoré je uverejnené v monografii: MESTEČKO, Ján Mišún a kol.
O historickom význame územia Zbory napovedá viacej chotárnych názvov, ktoré sa nachádzajú v jej okolí: Hradišče, Stráž, Vrch Ján, Koscel,...
Etymologický vývoj názvu obce Zbora poukazuje na to, že pochádza z veľkomoravského slova sobor = kostol. Naozaj, na upätí hory Stráž, poniže Zbory, sa isté miesto volá "Koscel". Možno teda predpokladat', že na území Zbory stál kresťanský kostolík...
Milan Húževka: Dohňany, Mostište, Zbora.
Tento predpoklad potvrdzuje existencia mapy, na ktorej je vyznačená Zbora ako najvýchodnejší zbor (kostol) Olomouckého kresťanského dištriktu.
Ján Geryk, záriečsky rodák, učiteľ, neskôr správca Slovenského národného múzea v Martine, v tejto súvislosti už v r. 1913 napísal: "Osídľovanie doliny sa začalo pravdepodobne v 13. storočí.. Celá dolina je už v 13. storočí súčasťou lednického panstva."
Milan Húževka: Dohňany, Mostište, Zbora.
Prvá písomná zmienka o obci je z roku 1471. Avšak pán Milan Húževka pri pátraní v archívoch objavil dokument, v ktorom sa spomína Tomáš zo Zbory už v roku 1469:
Uhorský kráľ' Matyáš Korvín bol ambicióznym vladárom, neobyčajne ctižiadostivým a výbojným. V istom období jeho vlády sa slovensko-moravské pohraničie premenilo na "ohňovú zem". Súperenie Mateja Korvína a českého král'a Juraja Poděbradskéo trvalo plných desať rokov. Počas tohto obdobia si nebol nikto istý, či jeho majetok nel'ahne popolom alebo či si ho neuzurpuje niektorý z rivalov opozície. Takýto prípad máme písomne doložený aj v listine Konventu kláštora P.P.M. v Turci z roku 1469 (Conuentus monasterii BMV de Turocz, anno Domini 1469), prostredníctvom ktorého žiada sám kráľ
o spravodlivé vyriešenie sporu o majetok Martina, syna Štefana z Púchova:
„...preto vašej vernosti týmto listom pevne rozkazujúc nariaďujeme, aby ste poslali svojho človeka jako vierohodního svedka, a za jeho pritomnosti Andreja z Ladiec alebo Tomáša zo Zbory (Boor) alebo Matiása z Udiče či Ladislava z Hrabovky, …"
Milan Húževka: Dohňany, Mostište, Zbora.
Na základe tohto dokumentu môžeme povedať, že Zbora má najstarší zachovaný doklad o svojej existencií spomedzi obci Púchovskej doliny. :-)
Židovské rodiny a príchod Oravcov
Po zrušení poddanstva v roku 1848 sa panstvo postupne zbavovalo svojich majetkov. Je možné predpokladať, že panské majetky mohli odkúpiť najskôr Židia, ktorí takto prichádzali nielen do Zbory ale celej Púchovskej doliny. V Zbore žili napríklad rodiny : Altman, Deutelbaum, Klein, Politzer - Kalačúr, Roth, Samková, Schendille, Šimík a iné. Celkom tu žilo asi 12 židovských rodín.
Po I. svetovej vojne, kedy bola veľká bieda a hlad, dochádzalo k rabovačkám. V tomto období sa rozhodli židovské rodiny predať svoje majetky a radšej odchádzali žiť do zahraničia.
V Zbore si majetok najzámožnejšieho Žida Markusa Rotha zakúpilo 5 rodín, ktoré sem prišli zo Zázrivej. Boli to rodiny : Katreňákovci, Krškovci, Jurčíkovci, Mäsiarovci, Karcolovci.
Z Erdutky, ktorá je v súčastnosti časťou Oravskej Lesnej, podobným spôsobom prišli Mrockovci, Murínovci, Rončákovci...
Rodiny postupne splynuli s pôvodnými obyvateľmi.
Život v obci
Obyvatelia Zbore sa živili poľnohospodárstvom.
Podľa dokladov tu boli kedysi 2 mlyny. Jeden z nich patril ešte začiatkom 20. storočia mlynárovi Lognerovi, ale zanikol ešte pred I. svetovou vojnou.
Milan Húževka: Dohňany, Mostište, Zbora.
Židia Rothovci mali pálenicu.
Ján Húževka (1914) , otec Milana Húževku, bol výborným kolárom. Podobne kolárskemu remeslu sa venovali Ján Mračko, Ondrej Húževka, Ján Lahútka, Štefan Chalupčík, Ján Janto.
Ján Janto – známy je tým, že väčšinu života prežil na bačovisku na Jantéch vrchu, kde vyrábal pastierske trúby, šil súkenné papuče a krpce. Bol vynikajúcim rozprávačom, vedel mnoho príhod zo Zbore a okolia.
Pán Milan Húževka: „Spomínam si, ako mamka pri práci na poli povedali : Jantéch sváko trúbi, nad Lysú sa hmúli.“
V obci bolo založené mliekarenské družstvo, ktorého predsedom bol Ondrej Ševela z Mestečka.
Rodiny Kršková a Jurčíková sa venovali chovu oviec. Okrem ich vlastných oviec im na pasenie privádzali ovečky po tri-päť kusov aj z Mestečka, Zubáka, Kočkoviec a iných obcí. Salaše mali na viacerých miestach. Napríklad na Jantéch vrchu.
Pán Ján Krška spomína, že ovečky jednotlivých rodín mali svoje označenie, o ktorom si Krškovci viedli podrobné záznamy. Pred strihaním ovečky dohnali na okúpanie do potoka Biela voda, kde mali pripravenú pre ne odhánku. Ovce si prichádzali strihať samotní majitelia.
Svoju vlnu dávali kramplovať na Viesku a následne ju spracovávali doma na hune, ktoré nosili do Mestečka k Taškovcom na valchu, kde sa tieto uvalchovali na súkno.
Pani Emília Hlinková si doteraz spomína na chuť syra, ktorý krájala tetka Kršková, keď prišli z Mestečka pravdepodobne strihať ovečky, ktoré im Krškovci počas roka pásli.
Ján Krška (*1928)sa vyučil u Juraja Hajského v Mestečku za kováča. V Zbore podkúvali na Haltmanovci kone, okúvali kolesá a iné kováčske práce. Na remeslo spomína dodnes rád.
Spomína: „Rodičia mali ohlášky v Zázrivej, sobáš po príchode do Zbore mali v Záriečí. Sobášil ich pán farár Stanek.“
Pán Štefan Jurčík a sestry Anna Gajdošíková a Božena Ofúkaná rodené Katreňákové spomínajú, že v dome po Rothovcoch bývalo niekoľko rodín. Každá mala vyčlenenú izbu.
Jozef Jurčík, otec Štefana Jurčíka bol garbiarom. Spracovával kože, z ktorých šil kožúšky. V Zbore najdlhšie nosili tradičný Zázrivský kožúšok Krškovci.
V obci boli vynikajúci tesári, spomenieme niektoré mená Štefan Lognier, Ondrej Húževka, Pavol Mucha, Štefan Cekúl, Ján Zigo, Janto Štefan, Janto Ján.
Spoločenský život sa odohrával predovšetkým na stretnutiach pri omykaní peria, trepaní konopí, sušení ovocia.
„To bolo eldorádo príbehov, ktoré som nesmierne rád počúval“ - spomína Milan Húževka .“ Na omykanie prichádzali aj mládenci zo Záriečia. Prichádzali cez vrch. Medzi nimi nesmel chýbať Jozef Boško, ktorý svojou harmonikou rozveselil každého.“
Zborania mali však aj svoju vlastnú muziku: Húževka Pavol – klarinet, Mucha Štefan – klarinet, Janto Ondrej – basa, Ján Krška – harmonika, Michal Jurčík – bubon, Štefan Janto – trubka, Ján Malo zo Streženíc – husle. Pán Malo bol síce neoficiálnym, ale pre svoj vzťah k hudbe, kapelníkom.
Predovšetkým počas fašiangov muzikanti neboli doma aj celý týždeň. Chodili hrávať na všetky susedné obce, kde sa dodržiaval zvyk chodenia s maskami. V Zbore masky chodili od nepamäti. Tradícia fanšiangového pochodu sa dodržiava doteraz.
Funkciu miestneho rozhlasu veľmi dlho nahrádzal obecný bubeník.
Nie je to až tak dávno, čo hlásnik onámil obyvateľom potrebné oznamy. Obecnými bubeníkmi boli napríklad : pán Jurčík, Anna Muchová, pán Čmelo.
Škola, v ktorej je umiestnená táto výstava bola postavená na mieste pôvodnej budovy školy. Deti základné vzdelanie získavali v Zbore. Neskôr chodili peši do „meštianky“ v Záriečí cez lán – teda cez vrch.
V poslednom období je škola zatvorená.
Obec Zbora je známa na Slovenku vďaka Dobrovoľnému hasičskému zboru Zbora, členovia ktorého robia dobré meno svojej obci. Už niekoľko rokov sa umiestňujú na prvých miestach v hasičských súťažiach. Sú bez konkurencie :-).