1. Štefanovce
Vyvinuli sa v 14. storočí na území betlanovského panstva. Prvá písomná zmienka o nich je z roku 1380. Thurzovci, šľachtický rod z Betlanoviec, tu – v otvorenej kotline pred vchodom do Stratenskej úžiny, na ľavej strane toku Hnilca – usídlili baníkov. Títo v okolitých horách vyhľadávali, ťažili a spracovávali najmä medené a železné rudy. K baníkom sa prisťahovali drevorubači a uhliari. Roku 1638 získal po vymretých Thurzovcoch Spišský hrad s rozsiahlymi majetkami a dedične hlavné županstvo na Spiši. Tak sa Čákyovci stali vlastníkmi aj Štefanoviec.
Približne v polovici 18.storočia došlo k rozdeleniu majetkov spišských Čákyovcov v hornom údolí Hnilca medzi bratov Štefana a Imricha. Obec bola rozdelená na dve samostatné časti, na Štefanovce a Imrichovce.
Tesne vedľa seba ležiace Štefanovce a Imrichovce mali takmer rovnaký vývoj, prežili rovnaké udalosti a rozvíjal sa v nich na nerozoznanie rovnaký kultúrno-spoločenský život. Niektoré údaje o tom uvádzame v obci Imrichovce.
Štefanovce zanikli roku 1933. Stali sa súčasťou Dediniek.
2. Imrichovce
Približne do polovice 18.storočia bolo ich územie, vrátane usadlostí a obyvateľov, nedeliteľnou súčasťou Štefanoviec, ktoré po roku 1638 vlastnili spišskí Čákyovci.
Prvá doteraz známa písomná zmienka o Imrichovciach je z roku 1787. Obyvatelia oboch obcí mali veľa spoločných znakov. Pôvod, národnosť, náboženstvo, nárečie, zvyky, kultúrny rozvoj, zamestnanie, atď. Boli postihovaní rôznymi živelnými pohromami, nákazlivými chorobami, hladom /1855/, vojnami, nedostatkom pracovných príležitostí a vysťahovalectvom.
Obce mali svojich richtárov, bubeníkov, pastierov dobytka a nočných strážnikov. Zachovali sa mená richtárov do roku 1918: Ľudovít Turzák, Ogurčák, Ľudovít Leskovjanský, František Tomajko /Imrichovce/ - Samuel Tököly /Štefanovce/, Gustáv Šrenkel – Gustáv Sarnovský, Maximilián Smrek – Lorenc Ogurčák , Štefan Revaj – Martin Hanzely. Starostami v ČSR do roku 1933 boli Bartolomej Sarnovský – Juraj Lapšanský, Jozef Kukura, - Ján Ogurčák, Matej Slezák – Juraj Spišák a Ján Tököly – Štefan Sarnovský.
Po roku 1926, keď v Stratenej zanikli vysoké pece, stratili prácu nielen tí, ktorí pracovali pri peciach, ale aj drevorubači, uhliari a povozníci. Viacerí sa z obcí vysťahovali. Do roku 1930 sa v Imrichovciach a Štefanovciach znížil počet obyvateľov v porovnaní s rokom 1921 o 88. Rozvoj obcí stagnoval.
Imrichovce a Štefanovce sa roku 1933 zlúčili a vytvorili novú obec – Dedinky.
3. Dobšinská Maša
Už v 15.storočí boli na území Dobšinej pri rieke Hnilec hámre s malými osadami. Ich konkrétne miesta nepoznáme. Mašianska školská kronika poznamenáva, že osada vznikla pri "slovenskej peci" počas povstania Františka II. Rákocziho /1708-1711/, ktorý tu dal postaviť delovú lejáreň. Po povstaní zanikla, ale neskôr bola obnovená pri postavenej peci s vykúvacím hámrom.
Osada sa pred rokom 1891 volala „Dobšiná – Hnilecko-dolinská železiarska osada“, po tomto roku Dobšinská Maša. Obyvatelia osady pracovali v miestnych železiarskych prevádzkach. Niektorí furmančili, pálili drevené uhlie a boli aj takí, čo si životné potreby zabezpečovali prácou v okolitých baniach. Poľnohospodárstvo nebolo výnosné.
V roku 1933 bolo do osady zavedené elektrické osvetlenie a od roku 1947 mala vlastný vodovod.
Do života osady nepriazivo zasiahla výstavba železničnej trate Červená skala – Margecany a vodnej nádrže na Hnilci. Prvá stavba si vyžiadala asanáciu najnutnejších objektov v osade. Druhá jej zátokou spôsobila takmer úplný zánik. Ešte pred zatopením sa škola presťahovala do Dobšinskej Ľadovej Jaskyne. Od roku 1960 je miestnou časťou Dediniek.
