Je kultúrnou pamiatkou, ktorá patrí ku najhodnotnejším historickým stavbám na Slovensku. Kaštieľ s renesančným jadrom je štvorkrídlová budova nepravidelného tvaru, ktorú začal budovať Gašpar Ilešházi v 40. rokoch 17. storočia na staršom základe.
Kaštieľ má ústredný dvor (Átrium) stavaný na terase, ktorej svah tvoril bezpečnostnú priekopu. Stavba sa robila tak, aby bola schopná obrany, čoho dôkazom sú aj kľúčové strieľne. Z renesančnej stavby sa zachoval klenbový priechod vo východnom krídle, ktorý slúžil ako bočný východ pre koče, pričom vchod do kaštieľa nachádzajúci sa v západnom krídle bol opevnený štvorhrannou vežou. Bol chránený hradnou priekopou a za ním sa nachádzala hospodárska časť.
Po smrti Gašpara Ilešháziho sa dedičstvo rozdelilo medzi jeho dvoch synov. Gabriel dostal časť majetku s kaštieľom a Juraj prevzal nemšovskú kúriu. Po Gabrielovej smrti sa majiteľom celého panstva stal Juraj Ilešházi, ktorý sa zameral na nedostavané západné krídlo a po príchode vlny baroka tu zriadil barokovú kaplnku Nanebovzatia Panny Márie doplnenú rokokovým inventárom.
Malé renesančné okná nahradili veľké, barokové, ktoré na prízemí i na poschodí spevnili barokovými mrežami. V miestnostiach sa nachádzali bohato zdobené krby a kachle s kamennými stĺpmi. Vo východnom krídle boli v chodbe umiestnené obrazy všetkých Ilešháziovcov v životnej veľkosti. Miestnosti pokrývali štvoruholníkové a šesťuholníkové kamenné dlaždice. Južné krídlo bolo spojené so záhradnou alejou oválnym schodišťom. V tomto krídle mali Ilešháziovci svoj červený salón a hosťovskú spálňu. Po smrti Juraja Ilešháziho sa dedičom panstva stal jeho adoptívny syn Mikuláš, ktorý realizoval generálnu prestavbu kaštieľa do dnešnej podoby. Mikulášov syn Jozef neskôr prevzal celé dedičstvo a panstvá tohto rodu dosiahli vrcholný rozkvet.
V nasledujúcich desaťročiach sa v dubnickom kaštieli robili len nevyhnutné opravy. Dubnický kaštieľ bol taktiež bohato zásobený muníciou a rôznymi zbraňami a po dokončení sa stal sídlom všetkých Illešháziovských majetkov a panstiev. Na poschodí kaštieľa sa nachádzali izby, spoločenské miestnosti a ilešháziovská knižnica, ktorej súčasťou bolo 6000 zväzkov, z toho súpisy rukopisov pochádzajúcich z 18. a 19. storočia. Budovalo ju sedem generácií a konečnú podobu získala za vlády Štefana II. Ilešháziho, ktorý bol posledným príslušníkom rodu Ilešháziovcov.
V roku 1835 Štefan II. rodinné sídlo predal finančníkovi Jurajovi Sinovi z Hódosu, ktorý sa zaslúžil o rozvoj domáceho obchodu a priemyslu. Odvtedy sa Dubnica stala sídlom kapitalistického veľkostatku. Nástupcom Juraja Sinu bol Šimon Sina a v roku 1876 sa majiteľkou Dubnice stala jeho najmladšia dcéra Ifigénia de Castries d´Harcourt, ktorá sa rozhodla vytvoriť pompézne prostredie na prijímanie hostí, umožňujúce uspokojiť spoločenské požiadavky. Rovnako sa v tom čase zaslúžila aj o rozvoj Trenčianskych Teplíc. V roku 1909 sa Ifigénia d´Harcourt rozhodla kaštieľ i s príslušenstvom predať. Týmto sa posledný šľachtický veľkostatok z Dubnice vytratil.
Kaštieľ si neskôr odkúpil akcionár lesopriemyselnej spoločnosti Ignác Schanzer, ktorý v ňom v roku 1912 dal zaviesť vodovod a elektrický prúd z elektrárne teplianskeho cukrovaru, čím sa zaslúžil i o elektrifikćiu celej obce. Vybudoval úzkokoľajnú železnicu na zvážanie dreva z dubnických hôr. V súčasnosti v kaštieli sídli Dubnické múzeum, Mestské informačné centrum a galéria.
Múzejná zbierka obrazov Ilešháziovcov
Ilešháziovci vytvorili vzácnu obrazovú zbierku, ktorá obsahuje okrem portrétov príslušníkov rodu i diela iných žánrov. Nájdeme tu krajinky, sakrálne obrazy, zátišia, mytologické scény, ako aj monumentálne scény námornej bitky. Veľkoformátové ilešháziovské portréty dopĺňajú menšie portréty členov rodu. Kolekcia portrétov členov vládnuceho rodu patrila k „povinnej výbave“ domácnosti uhorského šľachtica. Medzi „povinné“ šľachtické zbierky sa radili scény poukazujúce na bojovné tradície rodu a s tým spojené zásluhy o obranu vlasti.
Význam rodu Ilešháziovcov
Dubnica sa vďaka významnému rodu Ilešháziovcov dostalo na vyššiu pozíciu v kultúrno – politickom živote v bývalom Uhorsku. Ilešháziovci, pôvodne zemiansky rod, ktorý bol neskôr povýšený do šľachtického stavu sa po prvýkrát prezentoval palatínom Štefanom, ktorý sa usadil na Trenčianskom hrade v roku 1594. Jednotliví členovia ilešháziovského rodu patrili medzi najbohatších šľachticov a dedičných županov Trenčianskej, Liptovskej a neskôr i Oravskej župy.
Pôsobili v rôznych funkciách, od bratislavského podžupana a hlavného župana, diplomata, radcu Uhorskej komory až po palatína, či vojenského veliteľa, čím výrazne ovplyvnili i vtedajšie politické dianie. Za vlády Gašpara Ilešháziho svoje sídlo presťahovali do Dubnice z Trenčianskeho hradu, kde osadil protitureckú vojenskú posádku. Dubnica a kaštieľ sa stali hlavným sídlom rodu Ilešháziovcov.
Zdroj:internet