Keďže som dostal od môjho geokamaráta CR(G)Ea povolenie zapojiť sa do jeho otvorenej série „Kde spáva...“, robím tak prostredníctvom tohto nevšedného príbehu z Prievidze:
Pri rieke Nitra žila skupinka zelených krokodílov. Jeden z nich bol trošku iný, než ostatní. Na chrbte mal namiesto krokodílích šupín vyrastenú hustú zelenú srsť! Nevedelo sa veľmi, ako sa mu to stalo. Srsť mu vadila čím ďalej tým viac. Vždy, keď vyšiel z vody na breh, mokrá srsť ho chladila a dlho trvalo, kým vyschla. Preto sa jedného dňa rozhodol, že pôjde hľadať niečo, čo by mu pomohlo sa tej srsti zbaviť. A hneď aj išiel.
Išiel, išiel, a držal sa stále popri rieke. Až raz stretol ježka. Ježko sa na neho pozrel a povedal: "Ahoj, ty si ale čudné zvieratko! Ako sa voláš?" "Ja som predsa normálny krokodíl. Akurát mám na chrbte srsť. Rád by som sa jej zbavil." Ježko sa zasmial a povedal: "To je ľahké, zbaviť sa srsti.
Tu neďaleko Bojníc rastie zvláštny kríček. Aj ja som mal na chrbátiku srsť. Ale keď som zjedol bobuľku z toho kríčka, všetka mi vypadala. Vidíš? Už tam žiadnu srsť nemám." Krokodíl sa pozrel, a naozaj. Na ježkovom chrbátiku boli iba pichliače. "Ukážeš mi, prosím, ten čarovný kríček?" spýtal sa rýchle. Ježko ho zaviedol až ku kríčku, obsypanému ružovými bobuľkami. Krokodíl ich pre istotu zjedol veľa, lebo je predsa o dosť väčší, než ježko.
Potom sa vrátil na breh, tuhľa neďaleko kde sa rozprestieralo golfové ihrisko s dobrým PUBom a kvalitným pivkom. A veru že sa jedna plná plechovka povaľovala na brehu - asi si ju golfista nechal chladiť. A tak sa krokodíl ponúkol a aj zaspal.
Keď sa krokodíl zobudil, nevedel či blúzni, alebo sa mu stále sníva - to pivko bolo veru na krokodíla výživné - zistil, že už naozaj nemá žiadnu srsť. Ale namiesto nej mu na chrbte vyrástli zelené pichliače!" "Ježko, ježko, pozri sa, čo sa mi stalo!" volal nešťastný krokodíl. Ježko ho počul a prišiel sa pozrieť. "Buď rád, že máš také krásne pichliače," utešoval ho, "sú veľmi užitočné. Keby ťa chcel niekto chytiť a zjesť, stočíš sa do pichľavého klbka a máš pokoj!" "Ale ja sa neviem stočiť do klbka. A ani ma nikto nechytá, lebo som veľký a silný. Naopak, ja chytám a jem iné zvieratká," namietal smutne krokodíl. Ježko ale nevedel, ako sa dá zbaviť pichliačov.
Tak sa s ním krokodíl rozlúčil, vošiel do vody jazierka v parku a plával na druhý breh. Ako tak plával, letel ponad neho vtáčik a čudoval sa, že čo to je. Myslel si, že je to kus dreva, porastený zelenou pichľavou trávou a sadol krokodílovi rovno na hlavu. "Och, veď to má oči!" všimol si zrazu vtáčik. "Kto si?" "Predsa krokodíl," povedal krokodíl, doplával na breh a vyliezol z vody.
Vtáčik si sadol na zem vedľa neho a neveriacky si ho obzeral. "Čo to máš na chrbte?" "To sú pichliače. Zavadzajú mi, zle sa mi s nimi pláva, ale neviem, ako sa ich mám zbaviť," povedal smutne krokodíl. "Ja by som vedel," pípol vtáčik. "Tiež som mal kedysi pichliače. A vidíš? Už nemám ani jeden!" Krokodíl naozaj nevidel na vtáčikovi žiadne pichliače. "Čo mám urobiť?" spýtal sa. "Stačí, ak zješ čarovného červíka, ktorý žije tu pod týmito kameňmi." Krokodíl odvalil kameň a uvidel pod ním červíky. Potešil sa a hneď si ich nabral plnú papuľu. Potom išiel do vody, aby to zapil.
Keď krokodíl plával ďalej, tuhľa riečna križovatka - rovno Nitra, doľava Handlovka. A že aj zabočil proti prúdu do Handlovky - riečka síce menšia no vodička svieža, všimol si, že už mu pichliače neprekážajú. Vrátil sa na breh a zistil, že má namiesto toho celý chrbát porastený zeleným perím. Namočilo sa mu a schlo ešte o trošku horšie, než srsť. Vtáčik bol už veru ďaleko a krokodílovi nezostávalo, než pobrať sa ďalej na cestu proti prúdu tejto sviežej riečky, aby sa nejako zbavil aj peria.
Išiel, išiel, až stretol slimáka. "A ty si čo za zvieratko?" čudoval sa slimák. "Krokodíl." "A na čo máš to perie?" "Na nič. Práve hľadám, ako by som sa ho zbavil." "Ja by som o niečom vedel," povedal slimák. "Tu neďaleko rastie bylina so zázračnými listami. Keď ich zješ, už nebudeš mať perie. Ale má to jeden háčik. Vyrastie ti potom na chrbte podobný domček, ako mám ja." Krokodíl si chvíľu ten slimačí domček obzeral, a zdalo sa mu, že mať domček je lepšie, než mať perie. Určite lepšie schne. A tak si nechal od slimáka ukázať tú bylinu a napchal si plnú papuľu listov. Potom si ľahol do trávy a zadriemal.
Keď sa krokodíl zobudil, hneď uvidel, že mu na chrbte vyrástlo čosi veľké. Bol to obrovský zelený domček, ako majú slimáky. Perie sa stratilo. Slimák bol neďaleko a keď uvidel krokodíla s domčekom, hneď mu gratuloval. Potom krokodílovi ukázal, ako sa správne do takého domčeka vlieza. Nebolo to ťažké a krokodíla potešilo, keď zistil, že sa do domčeka zmestí úplne celý.
Keď ho krokodílí kamaráti uvideli, aj mu trochu závideli. Domček krokodílovi nijako zvlášť nezavadzal, dobre schol, a navyše sa do neho dalo schovať. Ale po nejakom čase krokodíl zistil, že s domčekom je príliš nápadný. Keď plával vo vode, zelený domček trčal vysoko nad hladinou. Zvieratká sa naučili pred ním utekať a nedarilo sa mu nič uloviť. A tak sa krokodíl zase vydal na cestu. Išiel hľadať niekoho, kto by mu pomohol zbaviť sa domčeka.
Držal sa zase popri rieke, a išiel tak dlho, až prišiel k mostu. Tam stretol čudné malé zvieratko s klepetami. "Ahoj, ty si kto?" "Predsa rak. Ale kto si ty?" "Ja som krokodíl so slimačím domčekom. Chcel by som sa ho zbaviť, ale neviem, ako." "To je dosť ťažké, ale dá sa to!" povedal rak a povzbudivo sa usmial. "Ja sa teraz práve chystám zbaviť celého môjho panciera. Už mi je malý. Môžeš sa pozerať, ako sa to robí." A tak krokodíl pozoroval, ako sa rak pomaly súka zo svojho panciera von.
Potom to krokodíl skúsil podobne urobiť so svojim domčekom. Bola to drina, ale nakoniec sa mu to podarilo! Prázdny domček zostal ležať na piesku a krokodíl s radosťou zistil, že mu na chrbte zostala len zelená šupinatá krokodília koža! Poďakoval sa rakovi za pomoc a z vďačnosti mu venoval svoj bývalý domček. Rak sa do neho vošiel aj s celou rodinou.
Náhle si ale krokodíl uvedomil, že domček mu predsa len chýba a rád by sa skryl. A tak vyliezol na breh a tuhľa zbadal pod mostom skrýšu. Vchody mala z dvoch strán a tak sa v nej bude cítiť bezpečne - veď vie ujsť, ak by ho z jednej strany niekto ohrozoval. Vliezol si teda do nej poriadne hlboko, až do stredu. Od vtedy v nej býva. Keď je hladný občas si uloví bezdomovca, alebo si počíha na šoféra čo si potrebuje uľaviť. Tak si dávaj pri odlove pozor, nech tvoje kosti nezostanú zdobiť krokodíliu skrýšu.
Ak sa k odlovu odhodláš s deťmi, nechaj ich kvôli nebezpečenstvám radšej čakať v aute a kešku im kľudne prines ukázať - ak ti to samozrejme krokodíl dovolí a svoju korisť pustí, potom ju však vráť späť do prostriedku krokodílej skrýše.
(zdroj: mnou upravená rozprávka bez známeho autora, google)