Čert (čort v iných slovanských jazykoch) je bytosť slovanskej mytológie, ktorú vyjadruje rozprávková bytosť žijúca v pekle. Má rohy, chvost, kopyto a je „pričmúdľa“. Peklo opúšťa, aby získala duše hriešnikov. Väčšinou sa ich snažia získať formou úpisu. Ponúkne človeku na určitú dobu služby alebo výhody, ale ten mu musí vlastnou krvou upísať svoju dušu. Keď určená lehota vyprší, čert príde k človeku a odnesie jeho dušu do pekla. Tam tiež odnáša duše zlých a hriešnych ľudí, kde budú duše na veky vekov trýznené. V pekle sú podľa rozprávkových tradícií duše vážené. To len pre istotu, aby nedošlo k nejakej chybe. Mnoho rozprávok je na zámene zlej duše za dobrú založené. A čistým dušiam sa opustiť peklo, aj napriek odporu pekelných mocností vždy podarí.
Ďalšia obľúbená rozprávková zápletka je, ako Honza (alebo napríklad krajčír) čerta oklame, či skôr napáli. Podľa týchto rozprávok sú čerti bytosti mdlého rozumu. Ale nikdy sa neoplatí podceňovať ich. Čert je schopný letu a premiestňovania sa z miesta na miesto. Kvalita čertových kúziel je závislá na úrovni čerta – napríklad v českom pekle panuje určitá hierarchia. Na najnižšom poste sú plesniví čerti a potom to stúpa nahor až k Luciferovi. Podoba čerta zrejme vychádza z mnohých rôznych bytostí, predovšetkým z antickej mytológie. Vzhľadom aj povahou sa najviac podobá satyrom a Pánovi, bohu pastvín. Ak je čert anjelom, zvrhnutým z nebies, môžeme jeho pôvod odvodzovať aj od Titanov, ktorí boli porazení vo vojne s gréckymi bohmi, a tiež od Héfaista, ktorý Zeus zvrhol z Olympu - Hefaistos bol tiež nevzhľadný a kríval. V slovanskej mytológii sa objavovali podobné bytosti, nazývané čert a bes.
Bes je slovo používané po christianizácii Slovanov pre rôznych démonov a božstvá, kresťanov vnímané výrazne negatívne. Pôvodne nemuselo mať označenie záporný charakter. Významovo mu zodpovedá staroslovienskej divŭ „démon“, odvodenej z praindoeurópskeho *deiwós „boh“. Slovo bes môže mať súvislosť s litovským baisus „strašný“, Václav Machek ich považoval za náhradu za tabuizované sebъ príbuzné chetitskému sápa, zipsa „démon".
V písomných prameňoch sú besi často spomínaní v súvislosti s mágiou, predovšetkým potom s veštením, víziami a extáziou. V Povesti dávnych rokov sú stotožnení s návi - zomrelými: Nocí býval počuť hrmot, nárek po ulici, besi ako ľudia uháňajúc; ... keď niekto vyšiel z domu, aby sa pozrel, ihneď poranený býval od besy neviditeľne ranou (palicou) a vďaka tomu umrel, preto sa nikto neosmelil a nevychádzal z domu. Potom sa besia začali zjavovať cez deň na koňoch, ale nebolo ich samých vidieť, ale koní ich bolo vidieť len kopytá; a takto ranievali tídi Polocké i jeho okolie. A pretože si ľudia rozprávali, že to mŕtvi umrlci (nav'i) zabíjajú obyvateľov Polocku.
Bes je tiež zmieňovaný v Slove o pluku Igorovom z konca 12. storočia kde sa o Polovciach uvádza: „...deti Besovým krikom pole prehradili.“ Karel Jaromír Erben vykladal Besa ako božstvo totožné s polabským Černobohom a božstvo spomínané v Knýtlingas ako Besomar – slnečného protivníka Černoboha a totožného s Bielbohom.
Neskôr besové čím ďalej tým viac splývali s kresťanskými diablami. Verilo sa napríklad že bes môže posadnúť človeka, od toho je odvodené slovo „zbesilý“. V štandardnom ruskom synodálnom preklade Biblie je vo verši Marek 5:12 použitý termín bjesy (ruský plurál pre bes) v mieste, kde démoni (B21), resp. nečistí duchovia (ČEP) vstupujú do ošípaných. V ľudovom prostredí potom bola predstava diablov stotožnená čertmi.
Anastasija Alexandrova besa pripodobňuje gréckemu dáimonovi a pneumatu, a uvádza že sa verilo že spôsobuje slepotu a bol predstavovaný ako stvorenie pokryté chlpy, s krídlami a chvostom, zahalené v temnom plášti alebo smrdiaceho dymom.
A tu je čertovská výzva:
ODLOV 666 KEŠIEK V SLOVENSKEJ REPUBLIKE
Splnenie si môžeš pozrieť v štatistikách a overiť v checkeri nižšie. Ak kešku nájdeš, ale nespĺňaš, môžeš sa zapísať do logbooku v krabke a zalogovať poznámkou. Po splnení zmeniť na found it.