Prológ
V roku 1944 sa situácia na bojisku pre Nemecko nevyvíjala priaznivo a vojna sa pomaly schyľovala ku koncu. V auguste roku 1943 spojenci obsadili Sicíliu, behom troch mesiacov dobyli Neapol a 4. júna 1944 oslobodili Rím. Od Nemecka ich delila neprekonateľná prekážka Álp, preto už dva dni nato, 6. júna, spustili dlho chystané vylodenie v Normandii. Najväčšia dlho plánovaná námorná invázia v histórii sa spojencom podarila dokonale utajiť a Nemcov zaskočiť. Tí síce vylodenie očakávali, ale na inom mieste. Pomaly sa tiež schyľovalo k operácii Bagration, letnej ofenzíve Červenej armády, ktorá znamenala pre Nemecko dovtedy najväčšiu vojenskú porážku. Vtedy aj Slovensko na vlastnej koži pocítilo hrôzy a utrpenie druhej svetovej vojny.
Dňa 16. júna 1944 158 bombardérov B-24 Liberator 15. leteckej armády Spojených štátov amerických sprevádzaných 35 stíhačkami Mustang a Thunderbold zaútočilo v Bratislave na Zimný prístav, železničný a most a hlavný cieľ náletu - rafinériu Apollo.
Útok vedený v štyroch vlnách začal po desiatej hodine dopoludnia a trval deväť minút. Na rafinériu bombardéry zhodili 369 ton bômb, ktoré zničili 80% jej výrobných kapacít. V továrni vypukol obrovský požiar, ktorý pohltil zásoby palív. V priestoroch rafinérie zahynulo 72 zamestnancov. Zatiaľ čo prvá vlna útoku bola presná, nasledujúce boli sprevádzané nepresnými zhodmi bômb z toho dôvodu, že ovzdušie bolo plné čierneho dymu, ktorý posádke bombardérov zakrýval výhľad a sťažil navigáciu k cieľu. V samotnom meste Bratislava pri bombardovaní zahynulo 176 obyvateľov pri výbucho zatúlaných bômb.
Dôvod, prečo si spojenci vybrali ako jeden z cieľov náletu bratislavskú rafinériu bol zrejmý. V tom čase Apollka patrila medzi desať najväčších rafinérií v strednej Európe. V záujme ľahšieho a rýchlejšieho postupu v Normandií museli ničiť zásobovanie nemeckej armády, a teda eliminovať petrochemické a chemické prevádzky.
Trixi: Neobyčajný život slovenskej špiónky
Za menom Beatrix Pospíšilová sa skrývala žena, ktorá sa stala jednou z najtajomnejších a najodvážnejších špiónok svojej doby, mnohými dokonca označovaná ako najmladšia špiónka. Počas vojny sa stala legendou, poďme sa na jej dobrodružný život pozrieť bližšie.
Narodila sa 16. júla 1925 v Bratislave. Po rozvode jej rodičov v roku 1938 v čase vzniku Slovenského štátu, si jej matka našla nového manžela z Moravy. Kvôli jeho pôvodu sa rodina musela zo Slovenska vysťahovať. Usadili sa v Prahe, kde Beatrix začala študovať na gymnáziu. K odboju ju doviedla jej teta Františka Hrubišková, ktorá pracovala v Bratislave ako zdravotná sestra a po vypuknutí vojny sa pridala k odboju. Vďaka farbe svojich vlasov dostala v ilegálnych kruhoch prezývku Biela pani. V roku 1941 tajne pricestovala do Prahy, aby tu nadviazala kontakty s protinacistickou odbojovou organizáciou Obrana národa, ktorá pôsobila na území Protektorátu, a Trixi spomenula svojim známym v českom odboji.
Začiatky v odboji boli celkom nevinné. Trixi chodievala venčiť psa rodine Kohnovcov. Hlava rodiny, pán Kohn, sa musel pre svoj židovský pôvod skrývať. Podľa nariadenia Židia mali zákazané chovať doma akékoľvek zvieratá. Neskôr Židom zakázali nakupovať lieky, tak ich Trixi zháňala po lekárňach v Prahe.
Kohnová postupne zistila, že by odboj mohol túto peknú brunetku využiť aj na niečo náročnejšie. Mala na to všetky predpoklady – bola bystrá, vtipná, hovorila plynulou nemčinou a zároveň mala prirodzený pôvab. Vedela pôsobiť nevinne aj vyzývavo, jej široký úsmev s jamkou na brade zaberal na mužov bez rozdielu veku.
Už ju bolo treba iba poslať niekam, kde svoje prednosti zužitkuje. Voľba logicky padla na Barrandov a Lucerna film. Kohnovej muž tam roky pracoval a rodina Kohnovcov tam mala styky. Barrandovské filmové ateliéry patrili k najlepším v Európe, nakrúcali v nich aj nemeckí filmári. A kde sú filmové hviezdy, tam sú aj prominenti vrátane politikov. Veď Barrandov poctil návštevou i Hitlerov minister propagandy Joseph Goebbels.
Nájsť v štúdiu prácu pre Trixi nebol problém. Jej úlohou bolo čítať kopu kníh a rukopisov, zhrnúť ich obsah a predložiť nadriadeným, aby posúdili, či by sa to dalo sfilmovať.
Táto činnosť však bola iba zásterkou. Dievčina sa v prvom rade snažila nadväzovať kontakty. Zoznámila sa s riaditeľom ateliérov Vilémom Brožom aj s ich majiteľom Milošom Havlom (strýkom budúceho prezidenta Václava Havla). Brož ju potom uviedol do vyššej spoločnosti, chodila na filmové i divadelné premiéry, večierky a bankety. Spoznala slávnych hercov, naučila sa vybraným spôsobom aj základom flirtovania, rozdávala úsmevy a podávala rúčku dôležitým ľuďom, popíjala drahý alkohol… A pri tom pozorne načúvala, či sa niekomu z hostí nerozviaže jazyk. Na jeseň 1941 ju predstavili aj dvom nemeckým štátnym tajomníkom a nacistickému spravodajcovi Heinzovi Klackovi. S ním sa potom pravidelne stretávala, a keď sa Nemec sem-tam preriekol, hneď o tom informovala český odboj.
Podľa reportéra Slava Kalného, ktorý Trixin osud priblížil v knihe Bombardovanie Apolky, jej mal Klack vo februári 1942 dokonca navrhnúť, aby pracovala pre nemeckú spravodajskú službu. Odmietla, no pôda pre ňu začala byť horúca. Priatelia jej poradili, aby sa obrátila na slovenského konzula v Prahe – je predsa Slovenka, nech jej vystaví pas. Konzul naozaj pomohol. Vybavil jej nové doklady a odporučil, aby sa vrátila na Slovensko.
Situácia sa stále zhoršovala. Klack Trixi varoval, že ju sleduje gestapo, ktoré odhalilo i Obranu národa. Po atentáte na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha nakoniec zatkli aj 17-ročnú Trixi. Po výsluchu ju síce prepustili, ale bolo jasné, že musí zmiznúť. V lete 1942 dala Prahe zbohom a vrátila sa domov.
Návrat na Slovensko
Po návrate do Bratislavy sa Trixi ujala teta Hrubišková a opäť ju zapriahla do práce pre odboj. Biela pani aj s manželom boli vtedy aktívni v ilegálnej skupine Flóra, po jej zániku zase v odbojovej organizácii Justícia, ktorá mala kontakty na československú exilovú vládu v Londýne. Na čele skupiny stál známy lekár českého pôvodu profesor Karol Koch.
Flóra i Justícia mali svojich ľudí na úradoch, v školách, vo väzniciach, na polícii, dokonca aj v Ústredí štátnej bezpečnosti. Jej členovia pomáhali prenasledovaným Židom a utečencom, zostreleným americkým pilotom, neskôr tiež partizánom. Starali sa im o úkryty, potraviny, lieky aj falošné doklady, prípadne o ich prepravu do bezpečia. Vynášali motáky väznených odbojárov a udržiavali styky s Londýnom, kam zasielali tajné informácie.
Vďaka kontaktom v Ústredí štátnej bezpečnosti Trixi včas vystríhali, že je v nebezpečenstve. Zaujímalo sa o ňu pražské gestapo, ktoré Bratislavu požiadalo o vydanie „nezvestnej“ Beatrix Pospíšilovej. A tak sa mladá odbojárka ocitla znova na úteku. Útočisko našla v tatranskom sanatóriu, kde sa zoznámila s právnikom Vojtechom Čelkom. Bol spolumajiteľom prosperujúcej tlačiarne a do Trixi, o ktorej tajomstvách nemal tušenia, sa hneď zaľúbil.
Biela pani ju však volala späť do hlavného mesta. Pre Trixi mala úplne nové, ale pravé doklady. Len meno jej trochu upravili. Beatrix prestala existovať, stala sa z nej Božena Pospíšilová. Čas rýchlo ubiehal a pred Trixi zrazu stála najťažšia úloha jej života – votrieť sa ako špiónka do veľkej rafinérie Apollo.
Spojenci chceli Apolku zbombardovať, lebo celá jej produkcia putovala nemeckým vojskám na východnom fronte. Najprv však potrebovali zistiť jej výrobné kapacity, presnú polohu strategických cieľov a ďalšie podrobnosti. Ako to dosiahnuť? Občiansky odboj v Bratislave sa spoliehal na Trixi.
Mala sa zamestnať v Apolke, ale na takom oddelení, kde by mala prístup k požadovaným údajom. Ako najľahšie sa zdalo využiť na to niekoho z vedenia rafinérie. Keďže tam však boli aj Nemci, voľba padla na personálneho riaditeľa Vojtecha Hudeca.
Bol síce členom HSĽS, no za ženu mal Češku a študoval v Prahe. Odbojári preto predpokladali, že asi nebude presvedčeným fašistom. Bol tiež spoluvlastníkom hudobného vydavateľstva Gejzu Dusíka, dokonca vraj sám skladal piesne. A navyše – páčili sa mu plavovlásky.
Trixi už vedela, ako sa k nemu dostať. Dala sa odfarbiť na blond, dvaja utečenci jej zložili piesne v rytme tanga a ona – pod zámienkou, že je ich autorkou – sa vybrala za Hudecom s prosbou, aby jej ich vydal. Samozrejme, že sa k tomu patrične obliekla. Veď aj rodičia jej milého Vojtecha si už vypočuli klebety, že asi chodí s nejakou „bardámou“. Slušné katolícke dievčence sa v tom čase predsa takto nemaľovali a nechodili s fialovými nechtami, ako si po rokoch zaspomínala.
„Podotýkam, že na klavíri hrať neviem a hlas mám príšerný,“ opísala neskôr Trixi. Hudec bol údajne milý a nabádal ju, aby mu svoje skladby prehrala. „Viete, pán doktor, pred takým šarmantným mužom mám trému,“ vynašla sa. Ku klavíru si teda sadol sám a zhodnotil, že tie piesne treba iba trocha upraviť.
Dohodli sa na ďalšom stretnutí, kde mu Trixi povedala pravdu: „Neprišla som kvôli pesničkám, potrebujem sa zamestnať v Apolke.“ Riaditeľ chcel zavolať bezpečnosť, ale presvedčila ho, aby jej dôveroval. Pridala varovanie, nech myslí na to, čo bude po vojne. Hudec zbledol, no nakoniec súhlasil.
O dva dni už Trixi sedela v Apolke na oddelení technickej a finančnej kontroly. „Behom dvoch mesiacov som presne vedela, koľko sa dováža, kedy prichádza ropa do rafinérie a skutočne som zistila, že celá kapacita ide na východný front,“ priblížila po vojne.
Zistila aj detaily o trasách, kadiaľ tankery prevážali ropu, viaceré materiály odfotila. Dôležité správy a snímky potom odboj cez balkánsku cestu zasielal do Londýna.
Trixi sa však neschovávala v kancelárii. Podobne ako predtým na Barrandove sa aj tu vedela votrieť do priazne nadriadených. Príťažlivú blondínku si obľúbili aj riaditelia závodu spadajúceho pod nemeckú spoločnosť IG Farbenindustrie. Sprevádzala vzácne návštevy, prekladala, robila spoločnosť. Lichôtkami si získala i generálneho riaditeľa Apolky Erharda Williga. Aj to boli zdroje, z ktorých čerpala informácie.
Nemala strach? Čo keby ju prichytili? Apolka patrila Nemcom, takže by skončila na gestape. Čo by nasledovalo? Mučenie, koncentračný tábor, poprava? „Ja som sa rizika nebála, verte mi,“ prezradila už ako pamätníčka. Veď bola mladá a „svet bol gombička“. Nebezpečenstvo nebrala vážne. „Človek je plný elánu, vzletu a túžby po napätí a vzruchu,“ zdôvodnila.
To, čo robila, nebola pritom iba priemyselná špionáž. Spojenci plánovali útok. Trixi sa o ňom dozvedela vopred, ale nechcela zostať doma. Aj ona bola v práci, keď sa 16. júna 1944, krátko po desiatej, rozpútalo peklo. Bratislava dovtedy bombardovanie nezažila, zakaždým šlo len o plané poplachy, a preto ich ľudia nebrali vážne. Aj robotníkom v Apolke Nemci bránili chodiť do krytov, považovali to za zbytočné zdržovanie výroby. Kým sa spamätali, bolo neskoro.
Trixi nálet prežila, ale výčitky svedomia jej nedali spávať. Medzi obeťami boli predsa i jej známi. Stálo to za to? Tri dni sa schovávala u rodiny Čelkovcov, kde ju potom našla teta Hrubišková. Aby sa opäť vzchopila, nariadila jej oddych vo Vysokých Tatrách.
Keď vypuklo SNP, Trixi to ťahalo k povstalcom, ale druhovia z odboja ju povolali do Bratislavy. Spisovala tam zoznamy fašistov a stúpencov režimu. Nasadenie ako v Apolke už nezažila. V Bratislave, po boku Vojtecha Čelka, vyčkala až do oslobodenia.
Epilóg
Jej riskantný život sa tým skončil. Po vojne sa stala poslankyňou mestského národného výboru, sovietsky maršal R. J. Malinovskij ju spolu s Kochom pozval na recepciu. O rok neskôr sa s Vojtechom vzali a presťahovali sa do Trenčína, kde jeho rodina vlastnila tlačiareň a kníhkupectvo. To si však už moc v krajine uzurpovala ďalšia totalita, tentoraz komunistická. Čelkovcom znárodnili firmu, a hoci Trixi dostala ponuku emigrovať, odmietla.
Mala však šťastie. Keďže bola v siedmom mesiaci tehotenstva, neprišla do Bratislavy, kam ju volal Koch. Vyhla sa tak pasci, ktorú na bývalých odbojárov nastražila Štátna bezpečnosť. Proces s nimi sa konal v júni 1951. Dvoch členov odsúdili na smrť, ďalších na doživotie alebo dlhoročné väzenie. Profesor Koch, humanista, po ktorom sa dnes v Bratislave volá sanatórium, strávil za mrežami 14 rokov.
Beatrix Čelková zostala žiť v Trenčíne. S manželom vychovala troch synov – historika a dvoch lekárov. Pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici, jej muž ako laborant na röntgenológii. Pred Vianocami 1996, keď už bola vdovou, sa do jej vily vlámali dvaja zlodeji. Zviazali ju, zapchali jej ústa a pokradli cennosti. Z toho šoku sa už nespamätala. Vzkriesilo to spomienky, ktoré sa snažila potlačiť – na horiacu Apolku, mŕtvych a dokaličených ľudí. Trixi skonala v júni 1997, pochovaná je na cintoríne v Trenčíne.
zdroj: https://zurnal.pravda.sk/portret/clanok/551087-volali-ju-trixi-pribeh-slovenskej-spionky/