Bol raz jeden chlapček. Tento chlapček sa jedného krásneho a vskutku slnečného dňa rozhodol, že pôjde do lesa, áno počujete dobre - do lesa. Na tom by snáď ani nebolo nič neobvyklé, samozrejme až na to, že tento náš chlapček počul o tomto prastarom a podivuhodnom lese kadejaké zvesti a verte mi, radšej by ste ich nechceli počuť. A možno je to takto lepšie, pretože onedlho sa o nich presvedčíte sami.
Ako už isto viete, náš chlapček sa jedného pekného dňa rozhodol, že sám zistí, koľko je na týchto bizarných príbehoch pravdy a vydá sa na strastiplnú cestu sám - a hneď. A tak si náš malý dobrodruh obul baganče, klobúk a nezabudol ani na batoh, ktorý bol dvakrát väčší ako on - na výpravu sa treba dobre pripraviť a náš hrdina to dobre vedel, preto si do batoha narval toľko pecňov chleba, mäsa, horčice, cibule, uhoriek, toľko voňavej slaninky a toľko fliaš mlieka, koľko sa len doň zmestilo.
Ale vráťme sa späť k našej výprave. Náš milý chlapček, hovorme mu trebárs Staško, si práve napravil na slamených vlasoch svoj pletený klobúk, aby mu to slnko už toľko nesvietilo priamo do očí. Pražilo. Vykračoval si po vyšliapanej cestičke uprostred zelenej lúky, batoh sa mu hojdal zo strany na stranu, fľaše plné mlieka štrngotali a všade naokolo žila svoj život príroda. Ako si to tak šinul lesnou cestičkou, začal si veselo pohmkávať a cítil vo vzduchu dobrodružstvo. Staško, náš chlapček, dobrodružstvá miloval. Nezažil ich až tak veľa, aby sa nimi mohol pýšiť ako pútnici, keď si sadli v krčme a prehlušovali sa, kto zabil viac trolov, škriatkov, či dokonca zlobrov. A na zlobra si trúfal len máloktorý pútnik... ale náš Staško, veselo si vykračujúc po zelenej tráve a za bzukotu denných svetlušiek si z toho nerobil veľkú hlavu. Ach, čo by dal za to aby uvidel naživo nejakého zlobra! Alebo aspoň sokolích strážcov, ktorí obývali tajomný vrch v samom srdci lesa... no potom si spomenul na historky o obrích pavúkoch a až ho striaslo - aj keď vysoko na oblohe svietilo slnko a sľubovalo nádherný deň. Samozrejme, náš dobrodruh veľmi dobre vedel, že v tomto lese padá tma aj počas svetla, že prihrmí lejak aj počas jasného dňa a že tento les si vyžiadal už toľko mŕtvych pútnikov... a hovorilo sa aj o zopár deťoch. Stratených deťoch.
Asi po hodine (slnko už o sebe nedávalo toľko vedieť) si náš Staško povedal, že si oddýchne. Zišiel z vyšliapanej cestičky, vďačne si z pliec zvesil ruksačisko a sadol si na obrovský peň. Niečo si zajedol a celé to zapil poriadnym dúškom mlieka. Posunul si klobúk a zažmúril do slnka. Vlastne, nemusel ani zažmúriť očami - slnko zatiahli oblačiská a veruže ich bolo! A to si myslel, aké je krásne počasie! Už som vám rozprával o tom, ako rýchlo v tomto lese padá tma aj počas svetla a že prihrmí lejak aj počas jasného dňa? Staško vedel, že onedlho sa jeden taký lejak spustí a na lúke by rozhodne zostávať nemal. Poznal príhody pútnikov, ktorých zastihla búrka na lúke počas svojej cesty, búrka ich totiž prebudí... možno práve teraz sa prebúdzajú - ani nie meter pod jeho nohami. A práve v tom okamihu by bol náš vystrašený Staško odprisahal, že sa zatriasla zem. Okamžite šmaril mlieko do ruksaku, vyhodil si ho na plecia a začal trieliť smerom... do lesa.
Prvé kvapky mu na klobúk dopadli len zopár krokov pred hradbou stromov, ktoré znamenali les. Zadychčaný dobehol priamo pred hradbu tých hustých stromov, keď oblohu preťal prvý blesk. Ale, že to bol blesk! To by vám vedel povedať snáď len sám Staško. Zmätený sa poobzeral okolo seba a usúdil, že bude musieť vstúpiť do toho lesa, či chce alebo nechce - na lúke nezostane už ani chvíľu. Dážď sa behom sekundy zmenil na lejak a behom ďalšej sekundy na krupobitie. V diaľke začul dunivý klokotavý zvuk. Už vychádzajú! pomyslel si s búšiacom srdcom Staško. Nemal odvahu sa obzrieť za seba, stačilo, že ich počul, keď mohutne zahrmelo a oblohu preťali ďalšie blesky. Odskackal do trávy, krúpy mu bičovali klobúk a vietor div, že mu ho z hlavy nestrhol so sebou. Nejako sa dotrepal pod korunu stromu, keď zemou mohutne zatriaslo. Dobehol ku stromu, ktorý obkolesovala navršená hromada kameňov. Podišiel k nej a lapal po dychu. Ozval sa ďalší mľaskavý zvuk a tento krát bol sakramentsky blízko! Staška myklo až sa z hromady kamenia zrýdal, no udržal rovnováhu i ruksak mu v tom pomohol. Zostať na zemi by nebol najlepší nápad, vyliezť na strom tiež. Keď však v diaľke zazrel, že sa niečo vysoké trhane pohybuje v hustej tráve a blíži k nemu, blesky-neblesky, začal šplhať po strome a zastal, až keď bol dobrých päť metrov nad zablatenou a krúpami posiatou zemou. Našiel si pohodlné miesto a modlil sa, aby sa konáre pod ním nezlomili. Chcel zbadať niečo viac, chcel vedieť i vidieť čo sa deje naokolo, ale v tom lejaku nevidel ani na krok. Skúsil teda napnúť uši či niečo nezačuje, no všetko okolo neho plieskalo a trieskalo. Navyše sa za tú chvíľu zotmelo a les i lúku zahalila tma, takže si Staško ani nevšimol, že mu z vrecka nohavíc vypadlo niečo malé a zachytilo sa medzi konármi...
A tak tam na tom strome lebedil náš malý hrdina, všade navôkol riadili čerti v podobe bleskov a lejaku, lúkou a lesom zneli také zvuky milí priatelia, že by vyvolali zimomriavky snáď v každom z nás a nato môžete vziať jed, že Staškovi z toho stáli dupkom aj vlasy - i keď mal klobúk (síce premočený do nitky ale aspoň, že bol teraz celkom v suchu, chránený hustou korunou mohutného stromu). Nuž a predstavte si - po hodine (i keď to muselo trvať ako celá večnosť) bolo po cirkuse a náš nešťastník div sa svetu, zadriemal.
Pokračovanie nabudúce...