Pozývam vás na ľahšiu mysterku s prvkami letterbox s elektrizujúcim nábojom a jemne ironizujúcou myšlienkou.
Nezbedného blesku príhody a skúsenosti
alebo aj
Slovenský národný bleskozvod
roku 1752 vynálezca Benjamin Franklin (neskoršia hlava Spojených Štátov Amerických) pri jednom zo svojich pokusov v búrke spozoroval, že keď sa rukou priblížil ku priviazanému kľúčiku na konci natiahnutej šnúry od lietajúceho šarkana, preskočila mu k prstom iskra. Hodvábny povraz sa vplyvom vody stal vodivým. Franklin neskôr prišiel s nápadom pripevniť hrubší drôt na najvyššie miesto na budove, ktorý bude ukončený až v zemi. Počas búrky tento vodivý drôt pritiahol nabitú energiu v ovzduší a inokedy nebezpečný blesk si vybral bezpečnú cestu najmenšieho odporu. Od toho času namontovali veľa ďalších bleskozvodov a mnoho budov tak bolo zachránených od požiarov z bleskov.
ráťme sa späť do roku 2019, kedy si jeden slovenský náhodný mysliteľ raz povedal, že nám tu chýba niečo poriadne, veľké, reprezentatívne. Vyhliadol si vysoký kopec v strede mesta a napadlo mu, že tam nechá postaviť široko-ďaleko najvyšší stĺp, aspoň tak veľký, ako jeho ego. Alebo ešte aspoň o tri metre vyšší. A tak sa aj stalo, onedlho sa už stĺp hrdo týčil k oblohe.
edného horúceho letného večera si nevybúrené oblaky povedali, že si po namáhavom dusnom dni trošku vyhodia z kopýtka. Priamo do stĺpu si to nasmeroval jeden nezbedný blesk. Lenže sa mu zdalo, že by bolo veľmi nudné, keby celú svoju energiu minul len tak. Rozbehol sa teda po okolí, trochu sa porozhliadať.
lektrický výboj sa túlal rýchlosťou, akou to len svetlo dokáže. My by sme si jeho cestu ani nemuseli všimnúť, iba čo by nás niečo na okamih oslepilo a hneď by to bolo preč. No pre neho mal čas úplne inú dynamiku, lietal si sem a tam, až kým sa úplne neunavil. Ako sa tak túlal, stihol si všimnúť niekoľko vecí. My si skúsme tú jeho cestu zrekonštruovať a na jej konci možno nájdeme aj miesto, kde sa zložil a oddýchol si.
šte na stĺpe si všimol stromami obklopené zátišie s bustou na mramorovom stojane, tak sa vydal po jeho ľavej strane. Pobavila ho zaujímavosť, že meno pod bustou má rovnaké inicálky ako už spomínaný náhodný mysliteľ. Cupital si po dlažbe ďalej a na prvom rázcestí sa pobral tam, kde nezakazujú dvojkolesové tátoše (ak značku o zákaze bicyklov nevidno, tak vedzte, že šiel pravou cestičkou). O chvíľku preletel cez krátky mostík a po ďalšom kúsku narazil na smerovník. Rozhodol sa, že dve šípky sa mu páčia viac. Ako si hopkal po schodoch, naľavo zbadal mačku. Keďže náš výboj stále vyžaroval energiu, mačke sa kvôli tomu zježil kožúšok, čo bolo dobre, lebo hneď za rohom na ňu čakala myš. Bizarná situácia, pomyslel si. Po pár skokoch dorazil na otvorené priestranstvo, zbehol po dlhších širších schodoch, hneď pod nimi to stočil naľavo a po kúsku zas napravo. Odtiaľ sa rozbehol rovno, až kým ho nezastavil plot a za ním široká voda. Ej, to veru nie, elektrika sa s vodou nemusí, brrrr. Otočil sa na mieste doprava (spravil piruetu o 807 stupňov) a keďže už bol dosť unavený, jeho rýchlosť bola už výrazne nižšia (povedzme miliónkrát znížená rýchlost svetla vo vákuu) a pohupkal si ešte 1,1 našej sekundy (čo sa mu aj tak zdalo ako celá večnosť), až úplne unavený zastavil pri stĺpe. Tu sa už jeho stopa končí.
k máš chuť sa trochu prejsť, skús si zopakovať jeho cestu, nemalo by to zabrať veľa času. Maj oči otvorené, možno si všimneš miesta, o ktorých si predtým netušil, tak ako ja, keď som mapoval cestu, ktorou sa túlal náš elektrický výboj.
Niekoľko rád k odlovu:
- Prosím, nevstupujte na cestu, pokiaľ tadiaľ nevedie priechod.
- Odporúčam ísť za denného svetla, nech si dobre vidíte pod nohy.
- Vezmite si pero.
- Bavte sa.
Background foto: © Adam Kováč, 2019
Fotografia je použitá s láskavým povolením autora