„Deň sa vydaril, slnko príjemne hrialo, hladina bola krásna, na okraji sa zrkadlilo horské pozadie. Výletná lod plávala nad miestami, kde kedysi stála dedina, z ktorej zostal na ostrovčeku len kostol a časť kalvárie. V priezračnej vode sa jasne črtali základy niekdajších domov, kde-tu sa objavil potopený pluh, dali sa rozoznať ulice...“ Ladislav Mňačko, Oneskorené reportáže /1963/
Prvý známy projekt priehrady je z roku 1730, jej skutočný vznik sa však datuje o viac ako 200 rokov neskôr. Prvé práce na výstavbe začali v roku 1941. Projekty boli zle pripravené, morálka na stavbe pokrivkávala, práce museli byť prerušené a nikto neveril, že tu niekedy bude stáť priehradný múr a jazero o ploche 36 štvorcových kilometrov.
Po vojne, v roku 1946, však prišiel na stavbu nový človek. Alois Kraus, stavebný inžinier. Začínal v egyptskom Asuáne, bol pri výstavbe obilného kombinátu v Teheráne, neskôr šéfoval stavbám priehrad Slapy a Orlík v južných Čechách. Ale teraz... teraz ho poslali - na Oravu.
Prišiel a začal stavať strhnutím starého, plošticami zamoreného väzenského tábora a výstavbou nových ubytovní a sociálneho zariadenia. Postavil zdravotné stredisko, obchodný dom, závodný hotel, montážne dielne a – hlavne - zmenil projekt. Začalo sa stavať nanovo.
Potom prišla povodeň. Prekvapila v lete, keď ju najmenej očakávali. Zobrala so sebou ročnú prácu a chuť do ďalšej. A keď všetci zdvihli hlavy a za další rok položili tony betónu, prišla povodeň ďalšia. Ani pamätníci takú nepamätali. Kubíky dreva, bagre, tony kameňa zmizli v obrovskej zatopenej jame... Znova všetci zdvihli hlavy. A keď bolo jasné, hoci pred pár rokmi v to nikto neveril, že stavbu úspešne dokončia, stavebný inžinier bol odvolaný. Začali sa stavať nové priehrady a treba ho inde, tu si už bez neho poradia...
A potom prišiel 2.máj 1953. Osemdesiattisíc ľudí prišlo osláviť položenie posledného kubíka betónu do priehradného múra. Bola to ohromná slávnosť, stovky autobusov z celého Slovenska i z Čiech, riaditelia, inžinieri, ministri, stranícki funkcionári. Varil sa guláš, piekla živánska, tieklo pivo. Tlieskalo sa rečníkom, ocenilo sa hrdinstvo, odvaha, odhodlanie. Ďakovalo sa, kričalo na slávu všetkým, čo sa zaslúžili o toto krásne dielo. Nezabudlo sa na nikoho.
Až na jedného. Ten prišiel sám, bez pozvania. Uprostred toho osemdesiattisícového davu, nenápadný, nepoznaný, stál človek, ktorého nikto nevolal, nikto ho v tento deň nespomenul, človek, ktorý kedysi bol jedným z mála, čo verili, že táto stavba sa oplatí dokončiť. Alois Kraus, stavebný inžinier priehrady.
podľa Ladislav Mňačko: Oneskorené reportáže /Výletná loď/
Oravská priehrada. Jej vodami boli zatopené štyri dediny – Oravské Hámre, Osada, Ústie a Slanica.
V obci Slanica stál v minulosti na kopci kostol, spolu s kalváriou dominanta zatopenej dediny. Aj dnes stojí na pôvodnom mieste, len s rozdielom, že z kopca sa stal ostrov uprostred Oravskej priehrady.
Slanický kostol bol postavený v rokoch 1766-1769 ako baroková kaplnka. Roku 1843 ho klasicisticky prestavali na dvojvežový kostol a na severnej strane pristavili kaplnku.
Po zatopení obce vznikla neskôr myšlienka vytvoriť v kostole trvalé expozície Oravskej galérie, a tak v rokoch 1971-1973 tu bola otvorená výstava "Slovenská tradičná ľudová plastika a maľba". Jej súčasťou je aj lapidárium "Oravská kamenárska tvorba 18. a 19. storočia" v exteriéri ostrova. V bývalej hrobke je nainštalovaná expozícia histórie zatopených obcí a budovania priehrady.
http://www.enviweb.cz/clanek/archiv/54565/tajny-denik-stavitele-prehrad
http://www.czsk.net/dotyky/7_2002/kraus.html
https://www.muzeum.sk/slanicky-ostrov-umenia-namestovo.html