September 2011.
 Muz dopisuje e-mail a vstava od pocitaca. So vzrusenym vyrazom v tvari sa zacina obliekat. Manzelka ho ticho pozoruje spoza stola, najprv chce nieco sarkasticky podotknut, ale napokon to necha tak, vsak si uz za poslednu dobu zvykla. "Idem si len este nieco overit, do kupania deti som naspat" podotkne este muz medzi dverami a bali do vrecka svoj Oregon a baterku. Zatvara dvere, nechavajuc za nimi svoju milovanu polovicku a styri deti, nevediac, ze ich prave videl naposledy.
Marec 1927
Je stvrtok rano, 4:13. Rechtor Rudolf Kottler spi spankom spravodlivych. A ma na to nejeden dovod. Rekostrukcia kostola prebieha podla planu, o 2-3 tyzdne by mohol svatostanok opat vyzerat tak, ako sa patri. Navyse, pravidelnu ranajsiu omsu dnes sluzit nemusi, na vizitacii farnosti je dnes biskup, ktory sa postara aj o vsetky obrady. Napriek tomu sa rechtor prudko  strhava zo sna, vyrusili ho vzrusene hlasy za oknom fary. Vybehne preto rychlo na dvor, kde najde zhromazdenych asi tucet miestnych obyvatelov. Po chvili zistuje aj dovod ich navstevy a hlasitej vravy - dcera jedneho z nich dnes rano pri vyhanani na pasu zakopla o kamen. Akurat ze to nebol kamen, ale ako vylakane dievca o chvilu zistilo, bola to ludska hlava. Dedincania hlavu ulozili na satku rovno pred vchodom na faru a Rudolf si ju moze kludne obzriet. Na snehovo bielej lebke vidi len par kuskov masa, zvysok zjavne padol za obet divokym zverom alebo casu, jasne vsak rozoznava kudele dlhych plavych vlasov. "Takze zena alebo dievca" pomysli si Rudolf a je mu jasne, ze o tomto naleze sa bude v Racistorfe este dlho rozpravat.
August 1915.
Piatok trinasteho. Pre muza, pozorujuceho uzkou skarou zamrezovaneho okna vychadzajuce slnko, den mimoriadne nestastny. Chvila, na ktoru cakal vo svojej cele viac ako 6 tyzdnov, dnes prisla. Muz, odsudeny vrah, pomaly vstava a nasleduje Johna Ellisa, skuseneho kata Maidstonskej vaznice, von po schodoch a kratkou ulickou smerom k popravisku. V hlave si prehrava obrazy z minulosti, obrazy udalosti, ktore ho priviedli az sem. Mysli na Bessie, ktoru utopil doma vo vani hned potom, ako uzavrela zivotnu poistku na jeho meno. Mysli na Alice Burnham, mladu krasku, ktorej sa zbavil rovnako, len par tyzdnov po svadbe, pocas svadobnej cesty. Pousmeje sa nad spomienkou na Margaret, svoju osmu manzelku v poradi, ktoru postihol rovnaky osud. Avsak v momente, ked mu kat Ellis nasadzuje na hlavu kapucnu, jeho myslienky plne patria len jednej zene - Frantiske. Frantiske, ktoru stretol pocas svojej niekolko mesacnej pute po Rakusko-Uhorsku. Frantiske, ktoru ako jedinu z tych vsetkych zien miloval. Napriek tomu vsak zostala nespoznana, mozno aj kvoli svojej skromnosti a dovercivosti. V momente, ked sa pod muzom otvoria dvere prepadliska a slucka sa mu plne zatiahne okolo krku, venuje svoju poslednu myslienku miestu v Karpatoch, kam chodil na Frantisku spominat. Naozaj poslednu.
September 1902.
Sobota, neskore popoludnie. Vacsina obyvatelov Racisdorfu vyuziva posledne luce slnka na pracu vo vinohrade, treba odstranit zalistky z letorastov, aby mali strapce dostatok svetla a slnka pre bliziace sa vinobranie. 
Nie vsak vsetci. Na dolnom konci obce, v hostinci "U madarskej kralovskej koruny" sa zisla spolocnost, ktora by v ociach bohabojnych Racanov vzbudila prinajmensom pohorsenie. Aj preto hostinsky Wurfl rozdelil miestnost pohostinstva na dve casti. Javisko, na ktorom este pred tyzdnom hostovalo kocovne divadlo, oddelil vysokym paravanom a uchranil tak svojich specialnych hosti pred zrakmi miestnych stamgastov, regrutov a paholkov z nedalekych gazdovstiev a kurii. Wurfl dlho zvazoval,  ci tuto spolocnost nakoniec prijme a pohosti, ale vidina lahko ziskanych penazi ho nakoniec celkom lahko presvedcila poskytnut tejto netradicnej skupinke ludi utocisko. A veruze to bola netradicna skupinka: evanjelicky knaz s jazvou na lavom lici, uhladeny gentleman hovoriaci s knazom akousi neznamou recou a nakoniec jedina osoba, ktoru Wurfl pozna - Frantiska Khandlova, mlada sluzka z kurie na Strajcloch. Na Wurflovo prekvapenie je oblecena v bielych satach, jej plave vlasy splyvaju spod bieleho zavoja. Nevesta sa az okato pohrava s prstenom na lavom prstenniku, otaca si ho, obcas nan kradmo pozrie, zjavne sa ho stale nevie nabazit. "Tak Frantiska sa nam vydala" pomysli si Wurfl. "Ale kto je ten cudzinec?" V tom momente si to este Wurfl neuvedomuje, ale je poslednym clovekom, ktory videl Frantisku nazive. Teda okrem toho neznameho cudzinca.
|