Povest o Sklenenej pani z Maron Mystery Cache

Jednou z najkrajších povestí o Dobšinej je povesť o Sklenenej pani z Marón. Existuje niekoľko verzií tohto príbehu, pričom každý autor pridal k príbehu svoje čaro. Najzaujímavejším podaním príbehu je rozprávanie pána Jozefa Červínku, ktoré  vám vyrozprávam nižšie v texte.

Historické pozadie

Príbeh sa odohráva počas noci z 14. na 15. októbra 1584, ktorá bola tou najhrôzostrašnejšou a najtajomnejšou nocou v dejinách mesta.   Aby sa zabránilo nájazdom Turkov, museli ľudia žijúci v tejto dobe splácať dane, pretože inak bolo mesto vyplienené, ľudia zmasakrovaní a odvlečení do otroctva. Dobšiná bola chudobným mestom, a preto len veľmi ťažko vyzbierala daň. Keď však došlo k tomu, že  jeden neverný úradník čiastku ročnej dane spreneveril a daň nezaúčtoval, turecký vodca si to vysvetľoval tak, že bežná ročná daň nie je splatená. Následne sa vyhrážal zničením Dobšinej, ak do určitého času nezaplatia.  Aj keď sa vyslanec mesta snažil utíšiť jeho hnev a vykázať celú sumu ako vyrovnanú, nepodarilo sa to.

Vyslanec sa teda vrátil, oboznámil občanov s vyhrážkami nepriateľa, ako aj časom na zaplatenie chýbajúcej časti dane. Obyvatelia Dobšinej, však veľmi váhali, keďže boli zvyknutí na vyhrážanie sa tyranov, neprikladali mu veľkú váhu.

O niekoľko dní, keď bol vyslanec prepustený, približovala sa po najopustenejších miestach a najneschodnejších cestách lúpežná turecká tlupa. Turci sa uistili, že obyvateľstvo je si isté dátumom splatenia a zabezpečil si najvhodnejší čas na útok.

Jeden človek, obyvateľ mesta Kriezel, sa vrátil z lesa okolo 4. hodiny poobede. Zbadal Turkov, ktorí v blízkej doline Ramža čakajú na noc. Okamžite sa ponáhľal za mestským sudcom, ktorý sa podľa zvyku zdržiaval s predstavenstvom svojho mesta vo výčape. Upozornil ho, aby boli v noci ostražití, lebo v doline zbadal neznáme vojsko. Opitý sudca ho ale vysmial, lebo si myslel, že aj on by sa chcel opíjať. Kriezel s manželkou a deťmi utiekol a ukryl sa, aby ochránil rodinu.

Oddiely napadli súbežne jednotlivé časti mesta, všade vybili dvere a brány, vyvliekli z domu napoly oblečených obyvateľov (33 mužov, 66 mladých a 10 starých žien a 243 dievčat). Prehliadli všetky domy a bábätká uložili do „skrytej kapsy“. Keďže počet otrokov bol malý, nariadili vypáliť mestečko, aby vyhnali zvyšných ľudí z domov.

Pozbierané množstvo zajatcov obkľúčili a hnali smerom na Fiľakovo. Cestou sa zastavili v mestečku Rimavská Sobota, kde väzňov zavreli do kostola a prísne ich strážili.

Vo Fiľakove tretinu koristi, podľa tureckého zvyku, dali begovi (tureckému vodcovi). Ostatní sa dostali do vlastníctva vojakom.

Povesť

14. októbra 1584 bol pondelok, trhový deň. Dobrý predaj, aj dobrú kúpu bolo treba zapiť a tak dobšinské krčmy boli úplne plné. Na Bujaku v menšej miestnosti popíjali pálenku tí chudobnejší, vo veľkej sa pod džbánmi až stoly prehýbali. Tým, čo urobili veľmi dobré obchody tu hrala aj hudba a víno tieklo ako by potokom.

Červenovlasá krčmárka si iba dlane mädlila a v duchu zratúvala koľko zlatiek zas pribudne do jej pokladnice. Už ani presne nevedela hodnotu svojho obrovského majetku, pretože po mŕtvych rodičoch – krčmároch, zdedila niekoľko veľkých domov v blízkosti hostinca, množstvo záhrad a polí, ba povyše hostinca na Predných a Zadných Marénach aj veľké kusy lesa. Práve na dnešný večer si zaumienila, že zlatky utŕžené od posledného veľkého výročného trhu odnesie do svojej skrýše na Marénach a pridá k rodinnému pokladu, ktorý má na tom mieste zakopaný. „Budem musieť odbehnúť viackrát, pretože tri plné mešce zlatiek naraz neunesiem.“

Len čo sa zvečerilo, a v polovici októbra na Dobšinú večer už veľmi skoro sadá, vzala ťažký mešec, do druhej ruky špicatý čakan a ešte i štvorhranný lampáš so sviečkou. Zadným vchodom nečujne vybehla z hostinca. Na Marénach v hustom lese pod koreňmi starého duba zakopla na mieste, kde už mala ukryté svoje striebro, zlato, šperky i zlaťáky. Plný mešec priložila k ostatným, vykopanú zeminu trocha prihrnula a rozbehla sa po ďalší mešec. Ty si ale nemusíš vziať čakan, ani lampáš. Svoj poklad nájdeš pod stromom na kopci, v ktorom podľa povesti skryla krčmárka svoj poklad. Konkrétne: štyridsaťosem stupňov, štyridsaťdeväť bodka päťstošesťdesiat minút severnej šírky a dvadsať stupňov dvadsaťjeden, dvestosedemdesiatšesť minút východnej dĺžky. Fotku miesta si môžeš pozrieť v checkeri, zároveň ďakujem tým, čo mali chuť si prečítať povesť. V krčme stihla podolievať chlapom, čo medzitým vyprázdnili fľaše, schytila druhý mešec a rozbehla sa k lesu. Zakopala i druhý mešec a vracala sa k hostincu.

Keď prichádzala zdalo sa jej ako by tam hore, na vyšnom konci Dobšinej, začula akýsi krik, akúsi vravu, rinčanie kovu a zdalo sa jej, že tam vidí i akúsi žiaru. No v tej chvíli nemala iné pomyslenie, iba na svoj poklad. Vo vnútri hostinca zábava vrcholila: hudobníci hrali ostošesť, podgurážení trhovníci mali pred sebou opäť prázdne fľaše, nuž neostávalo jej nič iné iba ostať a podolievať. „Veď to sú ďalšie zlaťáky!, pomyslela si , „nebudem ich predsa odhadzovať od seba, keď sa dnes tak hojne kotúľajú.“ Prišla k prvému stolu, naliala, prišla k druhému i tam podolievala. No v tom ju vyrušil akýsi neznámy huriavk. Pred krčmou sa čosi stalo. Akási vrava, akísi krik, akési výkriky, ba stony. Pozrela na obloky vedúce do ulice, v nich – obrovská červená žiara. „Horí!“ preblesklo jej mysľou. Horia všetky drevené domy okolo hostinca. Plamene už olizovali aj šindľovú strechu na krčme. „Hrôza!“ skričala, „hrôza! Môj majetok! Moje zlato! Ešte aspoň posledný tretí mešec zachrániť“ rozhodla sa a tak aj urobila. Schytila zlato a rozbehla sa k Marénam. Štíhle nohy ešte vyššie prekladala, vlasy jej viali ako dlhý červený závoj, dlhé šaty v rýchlosti vyhrnula povyše kolien. Nechcela sa ani obzrieť, iba toľko videla ako drevené domy už požierajú vysoké ohnivé jazyky, v žiari plameňov bezhlavo pobiehajú muži, ženy i drobné deti a pomedzi nich Turci na koňoch zakrvavenými šabľami sekajú po hlavách úbožiakov a fakľami podpaľujú ďalšie a ďalšie drevenice. Plač, krik, nárek, erdžanie splašených koní a praskanie horiacich striech, to všetko jej splývalo do jedinej myšlienky: „musím zachrániť svoj majetok! Musím ukryť ešte i tento tretí mešec môjho zlata! Musím!“

Udychčaná a spotená utekala už okolo posledných dreveníc na okraji mesta, lampášom si svietila smerom k lesu, keď tu zrazu priskočil k nej Turek s vytasenou šabľou a snažil sa z jej rúk vytrhnúť mešec. „Mešec za nič nedám!“ vykríkla. Chvíľku s Turkom zápasila i do ruky ho stihla pohrýzť, no v tom jej lampáš z ruky vypadol.  Priložila si mešec k hrudi a už iba zbadala ako Turek švihol šabľou po jej krku.

Posledným  jej  výdychom  z nej vyšla priesvitná  sťa by sklenená pani, ktorá sa odobrala predsa len do svojej hory v Marónach. Užasnutý  Turek ktorý to videl a súčasne zbadal  záblesk z nebies s hrmotom,  jej kliatbu vrátil: „ Potuluj sa na veky  ty sklenená striga do doby pokiaľ tvoje poklady  nebudú patriť tomu, komu majú!“

Údajne od týchto čias sa sklenená pani  občas niekomu ukázala, niekoho aj obdarovala, ale bola aj zvodná voči počestným mládencom ktorých tiež lákala  zlatom,  a potom keď sa ich zmocnila zabila ich.

O sklenenej pani kolujú povesti, že v časoch keď Dobšinej hrozia nebezpečenstvá, tak ju možno zazrieť. Napríklad pri požiaroch alebo iných živelných pohromách, akými sú veterné smršte, o ktorých existujú aj historické zápisy. Vďaka veľkému záujmu o túto povesť, sa nachádza na námestí v Dobšinej socha, ktorú si cestou môžete pozrieť.

Zdroje: