SK:
Barónov hrob
Posledného potomka mošovských zemepánov Révaiovcov, Františka, bolo len tažko zastihnút v jeho prepychovom kaštieli. Vždy, ked nevystrájala víchrica alebo fujavica, ked nad krajinou nevládli dlhotrvajúce dažde, vídavali ho ludia potulovat sa po hlbokých velkofatranských lesoch. Dobre poznal všetky zaujímavé zákutia, chodníky, po ktorých sa prechádzali plaché jelene, mláky, kde oddychovali diviaky i húštiny, kde podriemkavali medvede. Mal rád strmé svahy i ociam i ušiam lahodiace priezracné bystriny. Vášnivo holdoval polovackám, a tak necudo, že ked na jednej zo svojich potuliek nadabil na krásneho jelena, náhle ho obliala horúcka, zatal zuby a pevnejšie zovrel pušku.
– Tam, pri potoku, vidíš? – pošepol svojmu mládencovi Jankovi Predácovi.
– Vidím, to je on, pán barón, to je ten štrnástorák, co nám odpovedal minule z Podjavoria, – povedal Janko a pritisol sa bližšie k hrive kona.
– Teraz mi už neujdeš, – šepkal si barón sám pre seba a bodol svojho bieleho milácika do slabín.
Kôn sa krokom priblížil k okraju lesa. Jelena mal stále na muške, a ked sa mu zdalo, že by ho už mohol zavetrit, dolinou sa tiahlo ozval výstrel. Jelen sa vzoprel na zadné nohy a ohromnými skokmi uhánal prec. Barón zaškrípal zubami a už sa aj rútil za jelenom. Janko Predác neváhal a hybaj za ním. Cválal hodnú chvílku. Ked si už bol istý, že barón nemôže byt daleko od jelena, zacul tahavý výkrik. Mocne šibol kona a o okamih videl, ako kôn vláci baróna po rúbani. Hned sa rozhodol. Ako blesk letel pánovi na pomoc. S nasadením vlastného života sa mu podarilo zastavit splašené zviera. Okamžite vyslobodil dokrvaveného baróna spod jeho kopýt.
– Pán barón, ste v poriadku? – prihováral sa mu. Odpoved však nedostal. Iba akési smrtelné stonanie sa mu predieralo do uší, ked sa sám zranený štveral na kona, aby privolal pomoc.
Ked sa František Révai prebral k životu, videl, hoci nejasne, riedke koruny borovíc. A tu zrazu tú tichú idylu vystriedala mohutná víchrica, ktorá ohýbala mladé stromy až takmer k zemi. Liecivé lesné ticho nahradilo praštanie konárov a dunenie, od ktorého zaliehalo v ušiach. Ani co by sa boli certi ženili. Barón sa s vypätím síl trochu nadvihol, predklonil hlavu, a ked zaostril oci, uvidel uprostred lesnej cistinky samotného krála lesov Fatrana. Sedel na jeho vysnívanom jelenovi. Fatran sa mu prihovoril:
– Zachránim ta, uzdravím ta, lebo viem, ako máš rád moje fatranské cierne lesy, vrchy a doliny. Budem ta liecit lesným tichom a priezracnou vodou z mojich studniciek. Ale mám jednu podmienku. Ked príde tvoj cas, musíš sa do týchto hôr navždy vrátit!
Len co to dohovoril, zmizol v nepriehladnej húštine. Víchrica utíchla.
Janko Predác s privolanou pomocou dopravili baróna do kaštiela. Kadejakí lekári tam prichádzali a so zvesenými hlavami odchádzali. Nedávali mu velké nádeje. Pripravovali ho na to najhoršie.
Raz, ked už bol zmierený s tým, že sa nikdy neuzdraví, spomenul si na Fatranove slová. Rozhodol sa, že sa ešte raz vráti do jeho hôr. Tentoraz už naposledy – odíde tam zomriet. Ale cuduj sa, clovece, hned po jeho prvom, druhom a tretom pobyte v lese sa zacal uzdravovat. Najprv ho tam vozili na koci, potom sa prechádzal hore-dolu, neskôr sa znovu vrátil do konského sedla.
Barón Révai sa vyliecil. Znova sa cítil ako mládenec. Dlhé roky ho ludia ešte stretávali na potulkách po jeho oblúbených miestach. Ešte za svojho života si dal postavit pod Hadím vrškom náhrobný kamen, aby mu pripomínal miesto, kde sa druhýkrát v živote narodil. Uplynulo ešte vela rokov, kým ho pochovali do hrobu uprostred nádherného lesa. Splnil tak Fatranovu podmienku.
Tatár, J.: Živý poklad (Povesti z Mošoviec). Mošovce: Obecný úrad Mošovce, 1994. 64 s.
EN:
Grave of Count
Cache will show you the grave of Count Ferenc Révay in the woods of Mošovce. Count Ferenc Révay was the last member of the Révay family, who lived in Mošovce.