SK
Obec Imel bola osídlená v neolite. Výsledky archeologických výskumov potvrdili , že oblast dolného toku starého koryta Nitry bola v rannom /10000 - 8000 r. pred Kristom/ a v neskorom /8000 -5000/ neolite osídlená. V tomto období na území Imela nepochybne pulzoval život. Prví osídlenci boli zrejme lovci, rybári a polnohospodári. V 30. rokoch 20. storocia sa našli v lokalitách Nesvady a Imel pozoruhodné predmety, ktoré dokumentujú existenciu rolnícko-rybárskych príbytkov. Na území obce sa nachádzali sídliská volútovej a želiezovskej kultúry, enolitické sídlisko s kanelovanou keramikou, sídlisko madarovskej kultúry zo staršej doby bronzovej, laténske a rímsko-barbarské sídlisko, nálezy z doby stahovania národov, staromadarské pohrebisko a sídlisko z 11. – 12. storocia. Obec sa spomína od r. 1312 ako Hemeu. Dalšie doložené názvy sú: Hemen - Emew (1332), Imero (1547), Imejij (1553), Imo (1561), Imel (1754), Imoll (1761) Imoliensis (1780), Imeliensis (1812), Imely (1876) a Imel (1927). V roku 1561 ho znicili Turci, v r. 1683 vojská Jána Sobieskeho. Obyvatelia sa zaoberali polnohospodárstvom a vyrábali drevené náradie. Za I. CSR tu bolo rozvinuté tkácstvo, košikárstvo (výrobky z kukuricného šúpolia) a výšivkárstvo (toledo). Obyvatelia sa zaoberali pestovaním tabaku. Obec bola v rokoch 1938 -1945 pripojená k Madarsku. Po roku 1945 bol obec opät pripojená k Ceskoslovensku. Po roku 1945 množstvo obcanov madarskej národnosti bolo deportovaných do Ceska a v roku 1947 19 madarských rodín bolo vysídlených do Madarska. Namiesto nich sem boli presídlené slovenské rodiny. V r. 1952 po pretrhnutí hrádze na Váhu bol zaplavený celý chotár obce. Výborne a detailne spracovanú históriu obce nájdete na stránkach obce www.imel.sk.
V obci žije podla posledného scítania ludu 2208 obyvatelov. Z toho 52% sa hlási k slovenskej národnosti, 47% k madarskej a 1% k ceskej. Avšak drvivá väcšina obyvatelstva rozpráva po madarsky i po slovensky a väcšinou madarcina je ich prvým jazykom. Zaujímavostou je, že aj napriek tomu v obci je len škola s vyucovacím jazykom slovenským. Proste škola s vyucovacím jazykom madarským sa tu poriadne nechytila aj ked bola zriadená. Obec je typickým príkladom pohodového súžitia rôznych národností a dokazuje, že ak sa veciam nechá volný prirodzený priebeh, tak aj problémov ubudne.
Imel má aj svojho slávneho rodáka. Jozef Blaskovics (* 1910 – † 1990) bol slovenský turkológ, prekladatel, autor ucebníc turectiny a madarciny a dejín novej tureckej literatúry. Zaoberal sa aj tureckými dokumentami z obdobia osmanskej okupácie južnej casti Slovenska. Uverejnil rad prekladov z tureckej literatúry do ceštiny, slovenciny a madarciny. Jeho pamätná tabula sa nachádza na rovnomennom námestí.
.
EN:
Imel (Hungarian: Ímely) is a village and municipality in the Komarno District in the Nitra Region of south-west Slovakia. The first settlements appeared in this area 10000-8000 b.c.m which was proved by a lot of historical findings. In historical records the village was first mentioned in 1312 under name Hemeu. Later the following name records appeared: Hemen - Emew (1332), Imero (1547), Imejij (1553), Imo (1561), Imel (1754), Imoll (1761) Imoliensis (1780), Imeliensis (1812), Imely (1876) a Imel (1927).
It has a population of about 2,208 people. The village is about 52% Slovak and 47% Hungarian.
The most famous people of this village called Jozef Blaskovics (1910-1991), linguist, turkish linguist, translator.
.
.
.
HU:
Ímely a Kisalföldön a Nyitra és a Zsitva folyók közötti síkságon fekszik, Ógyallától 6 km-re északnyugatra, Érsekújvártól 12 km-re délre és Komáromtól 18 km-re északra fekszik. A terület régészeti leletekben gazdag. Kerültek elo leletek a neolitikumból, a réz- és bronzkorból, de megtalálták a vaskori kelták és a népvándorlás nyomait is. Magyar szempontból legbecsesebbnek a honfoglalás és kora Árpád-kori magyar temeto tekintheto. A település elso említése – Hemeu formában – 1312-bol való. Neve talán a régi magyar „imo”, „imola” fonévvel rokon, amely „hínár, mocsár” jelentéssel bír. Elso említésekor már az esztergomi érsekség faluja. 1312 elott Csák Máté híve, Chelleus elfoglalta, elpusztította, és jobbágyait megadóztatta.1332-ban – amikor Emew a neve – létezett Szuz Máriáról elnevezett egyháza. 1404-ben Eme, 1438-ban Imee alakban bukkan fel okiratokon. 1561-ben a török elpusztította a fallut, ám hamarosan újraépült. A 20.sz. elején a Komárom vármegye Udvardi járásához tartozó nagyközség római katolikus és református elemi iskolákkal, római katolikus ifjúsági szervezettel, postaügynökséggel, telefonállomással, valamint 1478 – közte 1434 magyar és 44 szlovák – lakossal (1900) rendelkezett. Lakosai földmuveléssel és állattenyésztéssel foglalkoztak, faeszközöket készítettek, dohányt termesztettek. Gyakori tevékenység volt a takácsipar, a kosárfonás és a hímzés is. A trianoni békeszerzodés következményeképp Csehszlovákiához került, s 1927-ben Imel formára módosították a nevét. 1930-ban 1777 lakosa közül 805 magyarnak, 961 szlováknak vallotta magát. 1938-1945 között ismét Magyarországhoz tartozott. Ebben az idoben körjegyzoségi székhely. A II. világháborút követoen újra Csehszlovákiának adták. 1945-ben magyar lakói közül többeket csehországi kényszermunkára vittek, illetve 1947-ben 19 családot Magyarországra telepítettek át. Helyükbe magyarországi szlovák családok érkeztek.
Az itt élok közül a 2001-es népszámlálás során 1036 fo magyarnak, 1159 szlováknak és 13 csehnek vallotta magát. Lakosainak nagy többsége beszél magyarul és szlovákul.
A faluban született Blaskovics József (1910-1991) nyelvész, turkológus, mufordító, a községi hivatal falán emléktábla orzi emlékét.
