Kde bolo, tam bolo, boli raz dve deti. Boli to bracek a
sestricka. Bracek sa volal Janko, sestricka Marienka. Mali sa velmi
radi a vždy chodili spolu. Bývali na kraji 
lesa u mamky.
Raz Janícko a Marienka vzali krciažtek a vydali sa do lesa
na jahody..
Oberajú deti jahody, oberajú. Tri do úst - jedna do
krciažka. Najprv sa držia len krajícka. Ale cím dalej od
neho, tým sú jahody chutnejšie. Tu cervená ako krv - tam
velká ako bombolec! Behajú, výskajú. Hora sa ozýva. Už sú v
nej hlboko. Naoberali krciažtek dovrchu a chcú sa vrátit.
Hladajú chodnícek - chodnícka niet! Volajú deti, nariekajú, majú
strach. Hora je hustá a tmavá. Ach, preco nedali lepší
pozor? Kde je ich domcek? Kde mamicka?
Pomaly sa zvecerieva. Deti idú, idú - necítia si nožiciek.
Pomaly vyšli hviezdy - prišla noc. A tu zbadajú
svetlo. Ej, ale sa potešili! Hned bolo po únave! Rozbehli sa
za svetlom. Naraz len stojí pred nimi malická chalúpka. Na nebo
vyšiel mesiac a pekne ho ožiaril. Je ticho. Deti
nevedia, co spravit.
"Zaklop na oblôcik!" pošepne Janko sestricke.
"Ja sa bojím," odpovie sestricka šeptom. "Ktovie, ci tam
zlí ludia nebývajú. Sadnime si radšej sem na podstienku. Tu
prenocujeme a ráno pôjdeme domov."
Deti sa uvelebili na podstienke. Boli hladné a triasli sa
zimou.
"Marienka!" šepne Janko, "ja som ti strašne
hladný!"
"Aj ja!" odpovie Marienka tíško. "Už by som vari aj
túto stenu hrýzla!"
A co vraví, to i spraví. Odlúpi kus steny - dá do úst.
"Jaj, to je dobrota! Nože, Janko, okús!"
Hryzká Janko, hryzká Marienka. Je to dobré ako chlieb, sladké
ako medovník. A tak oni lúpali stenu, lúpali - až odrazu:
chrrup! Prelúpali dieru do izby. Z jednej strany múru deti, z
druhej - akási stará tetka. Deti sa trasú od strachu, tetka sa
usmieva:
"Á, vitajte, deticky!" povie im sladko. "Už vás dlho
pocúvam, dlho tu cakám. No, podte dnu!"
I chytí deti za rúcky a jedno za druhým vtiahne do izby. Joj, ci
sa len deti báli!
"My chceme k mamke!" rozplacú sa.
"Pôjdete, pôjdete!" chlácholí ich stará. "Ale kdeže teraz?
Je noc, do rána ostanete u mna."
I predložila ona detom veceru, postlala v bielej postielke.
Deti sa utíšili a pomaly sa prestali bát.
Hej, lenže to nebola dobrá tetka! V ústach mala med, ale v
srdci jed. Bola to zlá ježibaba a túto perníkovú chalúpku
carami postavila. Ako lapajú rybky na udicu, tak ona lapala na
medovník zatúlané deti. A teraz, ked ich mala v domceku, povedala
si: "Najprv zjem chlapceka, potom i dievcatko. Kým sa chlapec
vykrmi, dievca mi bude slúžit."....
Vydajte sa za Jankom a Marienkou do perníkovej chalúky a
zachránte ich pred zlou ježibabou !
Ale ktorým smerom sa vydat?
Povie mi Štefan, Rudo, Ondrej, Vlado, Elizabeth
alebo Valéria, že kde tá chalúpka nachádza sa? Je na Dunajskej
ulici alebo v Devínskej Novej Vsi, v Komárne alebo v Imeli?
Môžem precesat Žitný ostrov, alebo íst do Nice... ale je
vôbec v Európe? Možno je v Turecku. Mám sa viackrát vrátit do
minulosti, prejst most ci viadukt z východu na západ a otestovat sa
raz a potom druhýkrát z navigácie alebo dokonca z hudby, len aby
som ju mohol vôbec nájst? Chalúpka je už stará, zabudnutá,
nikto o nej nic nevie. Na namesti postavim na jej pocest memoriál,
zapalim sviecku a budem spominat...
