Please note Use of geocaching.com services is subject to the terms and conditions
in our disclaimer.
Dobry vyhlad nikdy nemoze byt zly vyhlad :-)
Zo Zakaroviec je pristup pomerne jednoduchy, len treba najst spravnu cestu. Z Gelnice je to uz dlhsie alebo strmsie, ale zvladnutelne.
Happy Caching.
Královské banské mesto Gelnica
Gelnica je centrom ceého hnileckého údolia. Mesto je obkolesené pásmom zalesnených vrchov, ktoré patria k Spišsko-gemerskému rudohoriu. Rozprestiera sa po oboch brehoch Hnilca popri železnicnej trati Margecany-Cervená Skala-Zvolen. Leží v nadmorskej výške 375 n. m.
Názov Gelnica, odvodený z mena rieky Gnilec (Hnilec), z coho neskôr vznikol aj nemecký názov Gollnitz a z neho nový slovenský názov Gelnica, svedcí o slovanskom pôvode a o osídlení údolia Hnilca Slovanmi, ešte pred príchodom nemeckých kolonistov na Spiš v XII.-XIII. storocí. Skutocnost, že Gelnica bola povýšená na mesto už za vlády Bélu IV. (1235-1270) potvrdzuje, že musela byt už v polovici XIII. storocia rozvinutou obcou. K podstatnému rozšíreniu pôvodnej slovanskej osady muselo dôjst krátko po tatárskom vpáde roku 1241. Vedla spišskej, saskej provincie sa vytvorilo v doline Hnilca spolocenstvo baníckych obcí, centrom ktorých sa stala Gelnica. S príchodom Nemcov sa mesto rýchlo rozrastalo a v roku 1264 dostala mestské práva od uhorského krála Bélu IV. Rýchly rozvoj královského banského mesta potvrdzuje výstavba hradu v II. polovici XIII. storocia (1234) a založenie dominikánskeho kláštora v roku 1288. V XIV. a XV. storocí prežívala Gelnica vrcholné obdobie rozkvetu.
V Gelnici a okolí sa tažilo nielen striebro a med, ale aj zlato, ortut, olovo a železná ruda. Vgelnických baniach pracovalo 300 až 400 baníkov. V roku 1726 sa obnovil zväz 7 banských miest v Hnileckej doline (Gelnica, Smolník, Štós, Švedlár, Mníšek , Medzev a Vondrišel). V druhej polovici XIX. storocia sa stalo klincikárstvo a retazárstvo v Gelnici najvýnosnejšou živnostou a gelnické klince a retaze boli známe v celom Uhorsku. V roku 1870 vyrábalo klince 360 majstrov, 90 tovarišov a 95 ucnov. V rokoch 1865-75 predstavovala gelnická výroba 90 mil. klincov rocne, t. j. 27 vagónov. Železiarska výroba sa v prevažnej miere zoskupovala v rodine Wálkovcov, ktorí s O. Hennelom a L. Anthónym boli priekopníkmi továrenskej výroby v Gelnici. Do zrušenia cechového systému v roku 1872 prosperoval v Gelnici kovácsky cech (v r. 1847 mal 257 majstrov), cech mäsiarov, kožušníkov, ševcov, krajcírov a dalšie cechy, niektoré žili vo forme rôznych spolocností ešte v XX. storocí. V roku 1854 bol vydaný nový banský zákon, ktorý zrušil staré privilégiá baníckeho robotníctva vydobyté pocas XIII.-XVI. storocia.
V rokoch 1921-23 postihla ceskoslovenské hospodárstvo kríza, ktorá bola zaciatkom likvidácie slovenského železiarskeho priemyslu a podstatne postihla Hnileckú dolinu. Banské podniky v Máriahute zostali po I. svetovej vojne v rukách spolocnosti Rakúskej banskej a hutnej, ktorá v dôsledku zastaraného a málo výnosného spôsobu dobývania zastavuje v rokoch 1921-23 prevádzku. Sprievodným javom bolo vystahovalectvo do cudziny. Hnilecká dolina dostala názov "Hladová dolina". V r. 1934 sa likvidovala gelnická továren Wálkovcov. V prevádzke zostal len podnik Antóny a syn, ktorý zamestnával 80 ludí. Gelnickí robotníci pracovali za nízke mzdy na trati Cervená Skala - Margecany, kde došlo pocas roku 1931 k mzdovým nepokojom a štrajkom. Dna 8. júna 1932 zastavilo prácu 3 000 robotníkov na celej trati. Napriek zásahom proti štrajkujúcim museli podnikatelia splnit požiadavky robotníkom a zvýšit mzdy priemerne o 15 až 25 percent.
Dna 21. januára 1945 oslobodila Gelnicu Sovietska armáda. Postupne sa obnovovala práca v priemyselných podnikoch. Bane v Máriahute, patriace Banskej a hutnej spolocnosti, prešli zoštátnením a Antónyho továren a Kucerova píla pod národnú správu. Antónyho továren, ktorá prechodne vyrábala mechanické hracky, prešla na výrobu strojov pre potravinársky priemysel. V rámci obnovy Slovenska sa zacal rozvíjat aj okolitý priemysel a podstatne sa zvýšila zamestnanost obyvatelov. Gelnica so svojskými prírodnými krásami a kultúrnohistorickými pamiatkami, ktoré pripomínajú epochu rozkvetu slobodného královského banského mesta, i napriek modernej štvrti si zachovala starobylý ráz. Mesto i jeho okolie sa najmä v poslednom case stáva exponovaným strediskom turistického ruchu.
TTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTTT
Z dejín obce Jaklovce
Územie, na ktorom Jaklovce vznikli, daroval ako donáciu gelnickému meštanovi Jekulovi (resp. Hekkulovi) uhorský král Ladislav IV. Kumánsky v roku 1282. V darovacej listine sa toto územie spomína ako neosídlený les a král ho vynal z rozsiahleho chotára královského mesta Gelnica.
O 10 rokov neskôr v roku 1292 sa prvýkrát spomína mladá obec Jaklovce.
V tom case už má aj malý kamenný kostol v ranogotickom slohu, ktorý bol zasvätený sv. Antonovi Pustovníkovi.
Vzhladom na to, že Jekul získal územie na osídlenie na základe šlachtickej donácie (daru) a nie ako lokátor-šolýs, zacal na tomto území uplatnovat uhorské zvykové právo a nie nemecké právo gelnických meštanov. Jekul sa stal nielen zakladatelom Jakloviec, ale aj zakladatelom zemianskeho rodu Jekelfalussyovcov.
Nevyjasnené majetkoprávne vztahy medzi Jekelfalussyovcami a Gelnicou viedli k potýckam, ba aj k ozbrojenej výprave gelnicanov proti Jaklovciam a následnému vypáleniu dvoch drevených zemianskych kúrií. Do sporu musel zasiahnut samotný uhorský král Ludovít I. z rodu Anjouovcov.
V roku 1344 sa obec spomína v listine ako Jakulova ( Jekulova ) obec. V roku 1560 sa uvádza pod nemeckým názvom Jokelsdorf.
V roku 1598 mala 36 domov, ciže patrila na Spiši k pomerne velkým obciam. V roku 1787 tu stálo 72 domov a žilo 708 obyvatelov. Obec spociatku patrila rodine Jekelfalušiovcov, potomkom zakladatela obce Jakula ( niekedy sa uvádza aj ako Hekul ). Od 16. storocia tu mali svoje majetky okrem nich aj iní šlachtici. V roku 1722 v obci postavili kaplnku zasvätenú sv. Jánovi Nepomuckému.
V priebehu stredoveku Jaklovce striedali svojich feudálnych vlastníkov. Tak napr. uhorský král Matej Korvín dáva v roku 1460 Jaklovce Imrichovi Zápolskému.
V roku 1553 dostal Jaklovce do vlastníctva Alexander Thurzo. Po vymretí Thurovcov v roku 1636 jaklovský majetok získali Csákyovci.
Poslední feudální vlastníci vyvíjali v obci bohatú stavebnú cinnost. V casti obce nazývanej Hušták okrem hospodárskych stavísk vybudovali v klasicistickom slohu jednopodlažný kaštiel. V roku 1726 vybudovali liehovar. Ešte v prvej polovici 20. storocia sa v nom pálil lieh zo zemiakov. ( Obe stavby boli asanované v case budovania Ružínskej priehrady.)
V druhej polovici 18. storocia vybudovali v obci další kaštiel v tzv. tereziánskom baroku. Stavitel bol totiž ovplyvnený viedenským stavebným ruchom z cias Márie Terézie. Kaštiel bol postavený ako jednopodlažná dvojkrídlová budova s pôdorysom v tvare písmena L. poniže kaštiela vybudovali žrebcín ( na mieste terajšej cerpacej stanice pohonných hmôt) Posledným prejavom stavebnej aktivity Csákyovcov bola rozsiahla renovácia barokového kaštiela na zaciatku 20. storocia. Kaštiel bol vtedy zrekonštruovaný a v centrálnej casti prestavaný na dvojpodlažnú budovu.
Do sídelného vývoja obce v 60-tých rokoch 20. storocia výrazne zasiahla výstavba vodného diela Ružínskej priehrady. V zátopovej oblasti Jakloviec zostalo 106 rodinných domov.
Additional Hints
(No hints available.)