Mechovicka

V šírom poli pri Rajcanoch, rovných tisíc krokov od dediny, medzi troma zelenými lipami stojí kaplnôcka Matky Božej Bolestnej. Na tomto utešenom mieste našlo uzdravenie už mnoho chorých ludí a polepšilo sa mnoho hriešnikov. Z kamena spod kaplnky vyviera slabunký, ale úcinkami silný pramen, ktorý už nejedného cloveka urobil najštastnejším na svete. V kaplnke spoza mriežky sa na hriešny svet dívajú zaslzené oci dobrotivej matky nášho Pána a vravia, nebojte sa, sama som pretrpela viac bolestí a hrôz, ako si vládzete predstavit!

Povest hovorí, že na tomto milom mieste volakedy vyvierala iba malá studnicka, ktorou si hasili
smäd uznojení kosci na poliach baróna Rajcániho z Rajcian.


Bohatí boli páni Rajcániovci a mali všetko: velké majetky, pekný kaštiel s cervenou strechou, ochotné služobníctvo, množstvo krásnych koni, lahké koce, tažké vozy, v pivniciach víno a v komorách dobroty od výmyslu sveta. Nemali však to, po com všetci túžime. Jedno dietatko im umrelo ešte ako anjelik v matkinom živote, druhé sa narodilo neduživé a chytro pošlo ta, kam všetci jeden za druhým pôjdeme, a tretie sedí v záhrade pri kaštieli na prútenej lavicke, zakryté po hrdlo dekami, tažko dýcha, bledulinké ako mrazom ošlahnutá konvalinka.

- Nic sa nedá robit, - povedali lekári, - trpí vám, chúda, na nevyliecitelný plúcny neduh. Už len dúfajte!

Neštastná matka, dobrá barónka Rajcániová, si išla oci vyplakat a aj srdce si skoro z hrude vyvzdychala. Co by len nedala, keby jej dcérka mohla vstat z postele, keby sa rozbehla za ostatnými detmi a šantila po dedine! Každé ráno aj každý vecer sa úbohá matka modlila k Panne Márii a prosila o uzdravenie svojej dcérky. Aj pán barón Valentín Rajcáni celý den len na dieta myslel a bol by celý majetok dal tomu, kto dcérke pomôže. - Ak sa tak stane, - rozhodoval sa, - celý rajciansky majetok rozdám a nechám si len tolko, kolko budem potrebovat na živobytie!

Dievcatko malo dvanást rokov a už jej pomaly zacali sluhovia a slúžky vraviet kišasonka alebo po našom „malá slecna". Lenže kým druhé kišasonky a malé slecny už dávno stoja pred zrkadlom a zacínajú si zacesovat vlasy do cela, ona len sedí na prútenej lavicke v záhrade, obklopená trpkou vônou krušpánu a cezml-ny, hladí smutne na vysoký eukalyptus, pokašliava do bieleho rucnícka a tažko z drobunkých prs vydychuje. Boli dni, ked vôbec nevychádzala na svetlo božie, a niekedy aj celé noci sedí, mesiacik cez záclonu pozoruje, co nemôže zaspat.

Prešla tuhá zima, prešla daždivá jar a je tu leto. Rajcánich malá kišasonka sa cíti stále slabšia a slabšia, už sa sotva vládze na nohy postavit, hlavu za matkou pootocit. Matka to vidí, a ked už jej je najhoršie, povie:

- Pod, dieta moje, pôjdeme sa trochu povozit!

Pani barónka Rajcániová káže zapriahat do koca. - Ach, - myslí si pritom, - len aby to nebolo posledný raz, co sa so mnou vezieš, dcérenka!

Nasadli do koca, starý kociš Flóriško pomohol zabalit kišasonke studené nohy dekou, plesol bicom a vydali sa do pola.

Zabocili vedla malého potôcika, co ide popod cestu a skrúca sa ku kaštieliku. Kone opatrne vykracovali, akoby vedeli, že nesmú velmi nadskakovat a pobockami trhat. Dievcinka spí a úbohá matka ticho cedí okrúhle slzy do rucníka, lebo celé dni cíta hrubé knižky a vie o chorobách a smrti viac ako o živote. O chvílu už boli daleko v poli, prostred velkých rajcániovských majetkov. Terezka sotva dýcha a hlávkou sa opiera o matkine kolená.

Tu letné slnko vyšlo spoza mrácika a zacalo hrozne pálit na vyhasínajúce lícka umierajúcej dievcinky. Dieta sa zamrvilo, na bledé cielko vystúpili kropaje studeného potu.

- Pit, pit! - zašepkala dievcinka bledými perami a mokrou rukou stisla matke zápästie.

- Hádam mi len neumieraš! - vykríklo matkino srdce. - Bože, pomôž a zavaruj! Panenka Mária, oroduj za nás!

Matka nevedela, co v tej chvíli robit, ci si pred slnkom oci bránit alebo utiect pred hrozným strachom, co jej opanoval srdce.

- Zastan, Floriško, - zakricala na kociša. - zastan pri tamtých stromoch! Zájdi do toho chládku pod cestou, nech sa moje dieta ešte aspon raz nadýcha sviežeho vetríka!

Kociš zastal. Dievca vyložili z koca a položili do chládku, do zelenej trávy na prikrývku. Na prikrývku dali cisté plátno a na plátno uložili rozpálenú Terezkinu hlavicku.

- Bež, Floriško, - povedala pani barónka. - Prines mi hrncek, nech tam z tej studnicky naberiem trocha vody!

Pod cestou medzi troma lipkami spod hladkého kamena vytekal slabý jarcek. Voda tam bola cistá, nezakalená, strážili ju žabky skryté v machu. Matka sa sklonila nad studnicku a nacrela.

- Ešte aspon naposledy ti ovlažím ruky, pery, bledulinkú tvár, dieta moje. V mene Otca i Syna i Ducha Svätého!

Kým kociš, starý Floriško, hladal na potoku priehlbinku, kde by mohol napojit kone, neštastná matka umývala dcérke tvár studenou vodou a dávala jej pit. Dievca sa napilo a položilo si unavenú hlávku na matkinu ruku ako na vankúš. Ked sa Floriš od potoka vrátil, dievca už spalo.

- Ticho, ticho, Floriško! - šepkala pani barónka. - Zdá sa mi, že je môjmu dietatu už lepšie!

Tu zafúkal poludnajší vánok, co prevracia lístky na vrbach na druhú stranu, a dievcatko sa prebudilo.

- Kde to sme? - pýta sa. - Preco ste ma obložili vencami? Vari som už umrela?

Dcérka moja, neumrela si! - hovorí matka medzi slzami. - My sme ta neoblo-žili nijakými vencami. To len Pánbožko nasadil tolké kvety na lúku pri Mechovic-ke! Pozri sa: toto je malá kyslicka s bielym kvietkom, toto je fialka, toto štavel, toto je datelina lúcna, toto sú margarétky a tam na tom konáriku na vrbovke sedí malý oriešok a ucí sa spievat!

- Co je to za cierne more, co sa na mna dolu kopcom valí? - blúznila Terezka dalej.

- To nie je cierne more, moja. Co vidíš, to sú len brázdy na našom pooranom poli!

- A preco ten modrý baldachýn visí nado mnou? Vari som už v márnici?

- To nie je baldachýn, dcérka moja, to je nebeská obloha bez mrácika, lebo dnes je od rána teplý letný den.

- A preco to more stále hucí?

- Ach, dieta moje, len spi, len spi, lebo to, co pocuješ, je potok Mechovicka, co tu žblnkoce a co nám tecie aj popod obloky okolo kaštiela.

Dieta vzdychlo, usmialo sa a ponorilo sa do sladkého spánku.

Všetci sa radovali, že sa to dievca uzdravilo. Aj matka, aj otec boli velmi štastní. Aj kociš, starý Floriš, veselo bicom plieskal, ked sa vracali popri potôciku do Rajcian, aj koníky erdžali, aj malý oriešok na vrbovom konáriku si radostne vyspevoval.

Pán barón Rajcáni splnil, co slúbil. Všetky majetky v Rajcanoch rozdelil sedliakom - pravda, len tým, ktorým sa chcelo robit! - a sám gazdoval len na nad-lickej casti rodového majetku. A gazdoval dobre, ved preto tak spokojne v starej v bronzovej truhle v rodinnej krypte odpocíva, s úsmevom na tvári, akoby spal.

Z vdacnosti za uzdravenie svojej dcérky dali Rajcániovci postavit na Mechovicke kaplnku a k nej dali navozit peknú pieskovú cestu, po ktorej chodia k zázracnej studnicke aj dnes zástupy pútnikov.

ZDROJ : http://www.rajcany.sk/Povesti/Mechovicka.html