| ; |
 |
|
|
Lou Levy, sef vydavatelstva Leeds Music, ma zobral taxikom do secesneho sidla radu Delfskych rytierov na zapadnej Sedemdesiatej ulici, aby mi tam ukazal miniaturne nahravacie studio, kde Bill Haley so skupinou His Comets nahrali "Rock Around the Clock" - a potom do restauracie Jacka Dempseyho na Osemapatdesiatu a Broadway, kde sme sa usadili v cervenom kozenom boxe s vyhladom na ulicu. Lou ma predstavil Jackovi Dempseymu, vynikajucemu boxerovi. Jack na mna zahrozil pastou. "Na tazku vahu teda nevyzeras, mlady, budes musiet stipku pribrat. A tiez sa budes musiet zacat trochu lepsie obliekat, ako frajer - teda nie ze by si v ringu potreboval zrovna moc handier. A nesmies sa bat niekomu poriadne uvalit.“ "Nie je boxer, Jack. Sklada pesnicky a my mu ich budeme vydavat." "Hej? Aha. Tak dufam, ze ich raz budem pocut. Vela stastia, mlady."
V tej dobe som sa lisil od ostatnych muzikantov z kaviarniciek vdaka svojmu vtedajsiemu repertoaru, ktory tvorili drsne ludove piesne podmalovane nepretrzitym hlasnym doprovodom na gitaru. Bud som tym ludi okamzite odradil, alebo podisli blizsie, aby si vypoculi, o co bezi. Nerobil som nijake kompromisy. V New Yorku v tom case existoval cely rad lepsich spevakov i muzikantov, ale nikto z nich to nerobil ako ja. S pomocou ludovych pesniciek som objavoval vesmir, staval z nich obrazy a tie staly za viac, nez som dokazal vyjadrit ja. Chapal som vnutornu podstatu veci a darilo sa mi poskladat jednotlive kusky skladacky dohromady. Nerobilo mi problem zahrat veci ako "Columbus Stockade", "Pastures of Plenty", "Brother in Korea" a "If I Lose, Let Me Lose" bez prerusenia za sebou, akoby to bola jedna dlha piesen. Vacsina muzikantov robila vsetko pre to, aby si ludia zapamatali skor ich nez pesnicku, ktoru spievali, ale na tom mne nikdy nezalezalo. Ja som sa vzdy snazil, aby na prvom mieste vynikla pesnicka.
Raz sa ma sesternica spytala, preco pouzivam pri vystupovani ine mena - zvlast, ked hram v okolitych mestach. Vari nechcem, aby sa ludia dozvedeli, kto vlastne som? "Kto je Elston Gunn?" dobiedzala do mna. "To predsa nie si ty, nie?" "Ale," povedal som na to. "Pockaj a uvidis." Presudonym Elston Gunn bola len docasna zalezitost. Akonahle som vypadol z domu, zacal som si hovorit Robert Allen. To som bol koniec koncov stale ja - tak ma pomenovali rodicia. Znelo mi to ako meno skotskeho krala a pacilo sa mi to. S tym som sa mohol takmer celkom stotoznit. Potom sa mi ale dostal do ruk casopis Downbeat s clankom o saxafonistovi zo zapadneho pobrezia, ktory sa volal David Allyn. Podozrieval som ho, ze sa povodne pisal Allen a len si zmenil jednu hlasku. Bolo mi jasne, preco by to chcel urobit. Meno Allyn malo omnoho exotickejsi a tajomnejsi nadych. A tak som sa rozhodol, ze urobim to iste a namiesto Robert Allen sa zacnem pisat Robert Allyn. Potom sa mi ale nahodou dostali do ruky basne Dylana Thomasa. Dylan a Allyn znelo podobne. Nemohol som sa rozhodnut, ale pismeno D mi z nejakeho dovodu pripadalo prihodnejsie. Na druhu stranu meno Robert Dylan nevyzeralo ani neznelo tak dobre ako Robert Allyn. Ludia mi vzdy hovorili Robert alebo Bobby, ale meno Bobby Dylan mi pripadalo moc rozjasane a navyse tu uz boli Bobby Darin, Bobby Vee, Bobby Rydell, Bobby Neely a cely rad dalsich. Bob Dylan znelo omnoho lepsie nez Bob Allyn. Ked som prisiel po prvykrat vystupovat do Minneapolisu a spytali sa ma na meno, bez premyslania som tresol, ze som Bob Dylan.
[Bob Dylan: Kroniky 1] |