Biela Bukovina

Biela Bukovina sa nachádza v pohorí Považský Inovec. Pocas druhej svetovej vojny mali na tomto mieste partizáni základnu. Teraz je na tomto mieste pomník.


Na Bielu Bukovinu sa dostenete z Duchonky. Ak idete autom, tak tam zaparkujte, pretože na zaciatku zelenej turistickej znacky je rampa. Pôjdete po zelenej turistickej znacke, údolím Železnica. Pôjdete 5,6 km po asfaltovej ceste, prevýšenie je mierne - 150 m. Na konci asfaltovej cesty pokracujete po zelenej znacke, ale už po lesnej ceste. Caká vás asi 1,6 km stúpanie s asi 80 m prevýšením. V bode ODBOC odbocíte dolava - k samotnému pomníku vedie ZARASTENY chodník, ale netreba sa toho bát, je to len zopár metrov.

Na Bielej bukovine vás caká prekrásna príroda a výhlady na okolie. Budete vidiet aj rozhladnu na Panskej javorine.



A teraz nieco pre tých, ktorých zaujíma história 2. svetovej vojny.
Na stránke obce Podhradie som našiel clánok kde sa popisujú udalosti 2. svetovej vojny z okolia obce Podhradie a Bukoviny. Stránka momentálne nie je funkcná a tak som clánok skopíroval celý ako tam bol. Bola by škoda skracovat ho :


Udalosti druhej svetovej vojny a partizánskeho hnutia vo svojich spomienkach opisuje Jozef Štefkovic, nar.1925, teraz žijúci v Jacovciach, nasledovne:

„Prvú povstaleckú skupinu partizánov v inoveckých horách vytvorili zaciatkom septembra 1944 vojaci z topolcianskej posádky. Prvýkrát som ich v cinnosti videl, ked prerušili na lesníckej budove na Podhradí, v ktorej býval lesník Fešter, telefónne spojenie. Telefón slúžil barónovi Stummerovi a lesníkom a viedol z Duchonky na Bukovinu. Barón a jeho lesníci s rodinami boli pôvodom nemeckej národnosti. Partizáni mali preto oprávnené obavy, aby fungujúce telefónne spojenie nebolo zneužité proti nim. Práve tu vznikla prvá partizánska základna, aj s ubytovaním. Zo zaciatku bola prevaha vojakov z topolcianskej posádky, neskôr sa k nim pridali vojaci z iných posádok Slovenska. Bolí tam aj obcania z okolitých dedín, francúzski zajatci a dvaja kanadskí letci, zostrelení pri Pieštanoch. Boli to mladí chlapci, mali 24 a 25 rokov, Jeden z nich sa volal Stuward. Obaja kanadskí letci prežili ako partizáni do konca vojny. Do porážky SNP v októbri 1944 boli na základni slovenskí velitelia. Po potlacení SNP v Banskej Bystrici prevzali velenie ruskí velitelia. Obyvatelia okolitých dedín a Bukoviny, kde prevládalo obyvatelstvo nemeckého pôvodu, pomáhalo partizánom hlavne ubytovaním, stravou a krmivom pre kone. Velenie základne prevzal Anatolij Snežinský, pravdepodobne podplukovník. Medzi ruskými partizánmi bolo aj dost žien, ktoré pochádzali z Rostova pri Done. K partizánom sa pridali aktívni vojaci z Podhradia - Vendelín Rešetka, Peter Bôžik, Anton Godál a další. Títo traja a môj strýc Ján Štefkovic boli ako civilná spojka. Zo Závady tu bol vojak Mikuláš Herda, ktorého zastrelili zaciatkom februára 1945 gardisti pri Nemeckách. Z Velušoviec pochádzal Cikatricis, ktorý zahynul ako partizán na Novej Lehote v januári 1945. Z Prašíc tu bol Paluš, syn vtedajšieho komisára, ktorý padol v boji s Nemcami zaciatkom februára 1945 spolu s dalšími partizánmi. Dvaja boli z Litvy a jeden Cirkiz. Na podhradskom cintoríne majú svoj pomník. Všetci štyria boli zastrelení strelami dum-dum. Další civil bol partizán Tomko z Prašíc, ktorý už zomrel. Bol nosicom mín.


V case vyhlásenia SNP prišla na Bukovinu partizánska skupina, ktorej velitelom bol kapitán Železnoj, co bolo jeho krycie meno. K nej sa neskôr pripojila skupina, ktorá pracovala s vysielackou na Kopaniciach. Krátko nato k tejto skupine prišiel velitel 10. práporu Jána Žižku, nadporucík Ladislav Žalman. Vtedy mal prápor asi 1200 mužov. Obcania Podhradia a okolitých obcí pomáhali práporu zásobovaním potravinami a šatstvom.

Dna 22.11.1944 pri bombardovaní obce Chynorany boli v priestore Za jamami zhadzované zbrane, potraviny a šatstvo pre brigádu podplukovníka Snežinského. Prepravu nákladov partizánmi sledovalo asi 18 Nemcov, ktorí mali za úlohu zlikvidovat štáb brigády. Vcasné hlásenie z Kyjeva však tomu zabránilo a špióni boli zlikvidovaní. Dna 26.12.1944 prišli v službách Nemcov do Inovca Turkestanci. V skutocnosti títo vojaci pocas presunu v horách prešli na stranu Snežinského. Velitelom Turkestancov bol Alimov, ktorý neskôr ostal pracovníkom v štábe brigády.

V novembri už boli vytvorené dve partizánske skupiny, každá mala po 150 partizánov a desiatku koni. Medzi nimi boli aj partizáni iných národností, a to Cesi, Nemci, Francúzi, Rusi, Židia, Kanadania, a neskôr aj dvaja americkí piloti. Ich bombardér bol pri Viedni poškodený, napriek tomu sa im podarilo doletiet na povstalecké Slovensko. Let amerického lietadla skoncil nedaleko Bánoviec, pri obci Hostie. Uvedená partizánska skupina sa v inoveckých horách držala až do oslobodenia.

Dna 29.11.1944 bola zo strany fašistov organizovaná protipartizánska akcia do barónskych Stummerovych hôr z dvoch strán a to od Bánoviec a z Podhradia. Z každej strany boli Nemci v sile asi jednej divízie, 600 až 800 vojakov v zbroji. Nemci prichádzali na nákladných autách, a tiež na konských povozoch. Obsadili Velušovce, Závadu, Podhradie a Prašice. Práve prašický žandár Štefanca nám dal telefonickú správu na Bukovinu, že Nemci smerujú na základnu. Žandár Štefanca bol zároven spojkou partizánov na Bukovine, kde bol aj komisárov syn, a to bolo zárukou, že nikoho nezradili. Dôležitú úlohu tu zohral Ján Rybnikár, ktorý vcas oznámil partizánom útok Nemcov a tí sa rýchlo premiestnili na druhú stranu Inovca k Novému Mestu nad Váhom. Partizáni cestou na Novú Lehotu mali spolahlivú spojku v rodine Kravárikových. Tí zase dávali správy partizánom v oblasti Pieštan. Aj vdaka tomu pri premiestnovaní partizáni neutrpeli žiadne straty na životoch.

Nemci, idúc z dvoch smerov proti sebe, sa stretli na Bukovine, kde zacali medzi sebou tuhý boj. V priebehu týchto bojov v priestoroch Zlavy postrielali fašisti 21 obcanov židovského pôvodu, z coho bolo sedem detí do 14 rokov a šest žien. Pri týchto akciách dochádzalo aj na strane partizánov k nedorozumeniam, ked pocas trestnej výpravy Nemcov na Bukovinu prišiel cez hory od Kulhána na koni ruský partizán so správou, že idú Nemci od Topolcian. Bohužial, prišiel neskoro, nevedel, že partizáni už odišli. Ked videl len plno Nemcov, vytiahol pištol a sám sa zastrelil.


Po týchto udalostiach fašisti v presvedcení, že každý obcan Podhradia je partizán alebo spolupracuje s partizánmi, zobrali všetkých 106 chlapov vo veku od 14 do 60 rokov do Prašíc. Priviedli tam aj cast mužov zo Závady a Nemeciek. V noci 29.11.1944 sme boli všetci predvedení na kontrolu totožnosti. Dva dní nás vypocúvala komisia pozostávajúca z Nemcov a miestnych žandárov. Pozvaný bol aj prašický a závadský knaz, a tiež prašický komisár Paluš, ktorý mal syna partizána na Bukovine. Strážili nás gardisti, cast z nich sa rýchlo opila. Pre výstrahu na zaciatku obcana cigánskeho pôvodu, pravdepodobne to bol Ján Bihári, v priestoroch starého židovského cintorína zastrelili. Uvedená komisia však postupne prehlásila, že nikto zo zadržaných nie je partizán, ani s partizánmi nespolupracuje. Po prepustení zadržaných mužov sa na Podhradí hned usadilo asi 6 partizánov do 10.12.1944, Medzi nimi boli dvaja ruskí a dvaja ceskí partizáni.


Spomínam si ešte na udalost, ktorá sa možno stala vtedy, ked prichádzala skupina Nemcov od Bánoviec. Štefana Godála mucili v duchonskom kaštieli a nakoniec obesili na elektrickú šnúru, na ktorej bola zavesená lampa. Godál chcel vediet, co sa deje v Zlatníkoch, odkial mal manželku. Stacil však prejst len cestu z Podhradia po Duchonku, kde mu Nemci ukoncili život. Vtedy išla do Nemeciek k rodicom aj mladá žena z Podhradia, ktorú tiež vyšetrovali v duchonskom kaštieli, ale dali jej milost, lebo bola v druhom stave. Bola to Ludmila Božiková, ktorá neskôr mala dvoch synov. Jeden z nich je František, terajší starosta obce na Podhradí, a druhý je knaz Marek.

V spomínanej dobe bývalo na Bukovine šest rodín nemeckej národnosti. Rodiny spolupracovali s partizánmi, poskytli im ubytovanie a krm pre kone. Zato sa im nemeckí vojaci pomstili tak, že im dovolili vyviest von len dobytok, ostatný majetok s domami zapálili, a tak všetko zhorelo. Títo nemeckí starousadlíci sa neprihlásili na front pocas celej vojny. Boli to pracovití a cestní ludia, preto im ako bezmajetným ludia z okolitých dedín poskytli ubytovanie zdarma až do konca vojny a dovtedy, kým si nenašli nový domov. Za svoj postoj a spoluprácu s partizánmi pocas vojny sa nemuseli po oslobodení presídlit do Nemecka.

Za Podhradím na konci Železnice boli dva drevené domy pre lesných robotníkov a stajne pre kone. Vtedy tam pracoval u baróna Stummera stály zamestnanec Vincent Ekhart, ktorého nemeckí vojaci vzali zo sebou ako rukojemníka. Musel íst pred nimi až na miesto, kde sa už tri mesiace ukrývali Židia Frelichovci z Prašíc so svojimi detmi. Další boli Lubišovci zo Závady a iní z blízkeho okolia. Nemci ich prinútili vykopat v mokrom teréne jamu a tam ich všetkých aj s detmi postrielali. Jednu zo žien dali na jamu nahú. Tak tam ležala až do konca vojny. Samozrejme, oba domy zásahom Nemcov vyhoreli do základov. Po vypálení Bukoviny premiestnili partizáni svoju základnu na Novú Lehotu.


Medzitým si fašisti 7.12.1944 v sile 20 ludí overovali na Podhradí miesta po bývalých partizánoch. Jedno auto viedol p. Bližniak z Velkých Bíelic, ktorý pred obcou nafingoval poruchu motora. Polovica Nemcov zostala na mieste a 10 išlo na Bukovinu, kde chytili bývalého úctovníka štábu Kurta Polla a neskôr aj nácelníka štábu menom Alex. Pocas vypocúvania Polla Alex zneškodnil strážneho a sám ušiel do bezpecia. Nemci odišli v noci so zajatým Pollom, cestou na rázcestí Trojicka im však Poll ušiel.


Podhradskému komisárovi dali Nemci 19.1.1945 príkaz vybubnovat, aby v tom týždni každý den išlo aspon 25 až 30 chlapov z obce robit do lesa. Drevo bolo potrebné rucne na saniach priviest k vagónom, kde sa hned nakladalo. Raz za týžden prišli mladí Nemci so 6-8 prázdnymi vagónmi, a plné ich zas odviezli. Vtedy sme videli pri vyhorených domoch tú nahú mrtvu Židovku. Prekvapilo nás, že okolo bolo plno stôp od líšok, ale mrtvola nebola poškodená. Asi okolo pol tretej prišlo zo dvadsat mladých Nemcov s automatickými puškami, s lokomotívou a prázdnymi vagónmi pre plne naložené vagóny. My sme si založili ohen, pri ktorom sa krátku dobu spolu s nami ohrievali aj nemeckí vojaci. Nemci robili lokomotíve aj nákladu stálu ochranu. Po odchode Nemcov s naloženým drevom asi za 10 minút prišli k nám partizáni a podozrievali nás zo spolupráce s Nemcami. Vytýkali nám, preco sme išli pre nich nakladat drevo na vagóny. Vysvetlovali sme im, že obec dostala písomný rozkaz, aby dala vybubnovat, že z každej rodiny aspon jeden chlap musí íst raz za týžden nakladat drevo. Kto tak neurobí, toho na mieste zastrelia. Partizáni nám neverili, všetkých nás zobrali a odviezli na Kopanice pri Novej Lehote. Tam nás držali až do rána do piatej hodiny. Najprv nás prinútili postavit sa do radu. Bolo nás 32. Mladší do 40 rokov sa postavili na jeden koniec a starší na druhú stranu. Rozkaz Rusa Snežinského bol pre nás nepochopitelný, aj ked sme vedeli, že situácia bola zložitá. Prvý dostal do ruky asi 150 cm dlhú palicu a nou musel silne udriet pät krát v snehu ležiaceho v poradí druhého chlapa. Tak znel rozkaz. Snežinský prvých pät rán, ktoré sa zacali na mojom strýcovi Rudolfovi Štefkovicovi, neuznal. Zobral osobne do rúk palicu "...ja ukázat, kak ty máš ubíjat. Líhaj do snehu!" Dal mu pät rán, až jajkal. Potom mu dal v poradí druhý ešte raz pät rán palicou. Takto sme mlátili jeden druhého bez milosti. Asi desat ludí predo mnou už bolo zbitých, ked naraz zaznel rozkaz „Dost." Mne a starším ludom sa už nic nestalo, bitku sme nedostali, len si opísali naše obcianske preukazy. Strýcovi Štefkovicovi nepomohlo ani to, že z topolcianskych kasární na zaciatku Povstania konmi doviezol za voz rucných granátov. Mne potom vzali v stodole vysoké bagandže a dali staré, roztrhané. Ja som si ich nemohol obut, lebo mi boli malé, a tak ma nechali bosého. Naštastie môj sused Jozef Bajzík mi dal svoje topánky, lebo jemu boli dobré moje.


Po týždni prišla táto partizánska jednotka na Podhradie, kde chytili nemeckého špióna. Na sebe mal oblecené civilné šaty a pod nimi nemeckú uniformu. V dvoch rodinách sa vypytoval, kde sú partizáni, lebo by chcel k nim íst. Sedel u každej z rodín asi hodinu. Obe rodiny mu povedali, že nevedia, kde sú partizáni. Nemohli mu to prezradit, ved syn jednej z nich, Vendet Rešetka, bol u partizánov. Práve vtedy prišli partizáni. Najprv jazdcami na konoch obsadili celú dedinu, aby nikto nemohol odíst bez ich vedomia, ani domáci obyvatelia. „Prišli partizáni. Teraz sa môžeš k nim prihlásit." - oznamovali Nemcovi. Ten sa ale dal na útek, ktorý sa mu skoro podaril. Chytili ho však a na štábe Jozefa Rešetku ho vyšetrovali asi jeden a pol hodiny. Potom ho za ich stodolou zastrelili.


Vtedy zaistili partizáni aj jednu Cigánku a mladého Cigána z Lipovníka, ktorí žobrali v dedine. Dedincania ich upozornovali, aby teraz nechodili žobrat, ked sú v dedine partizáni. Oni ale neposlúchli. Pri vyšetrovaní sa priznali, že ich poslali Nemci, aby zistili, kde na Podhradí sú partizáni. Za krátky cas sme išli do stodoly s otcom na secku pre kravy. Videli sme vtedy jedného partizána s automatom doprevádzat Kišacových, ktorí viezli dve mrtvoly na saniach. Rus na nás volal:" Chod pamagát obaja." Humná nemali ploty a náš cintorín bol trochu do kopca. Ked sme prišli bližšie k saniam, boli to rumunské sane, ležala na nich cigánska dvojica. Nikdy sme ich predtým na Podhradí nevideli. Pri pochovávaní mrtvych Cigánov sme videli aj toho zastreleného Nemca, co chcel prejst k partizánom. To boli prvé tri obete priamo v obci Podhradie.


Nemci chodili castejšie ako hliadky na Podhradie a pri každej možnej príležitosti im miestni obcania z áut brali strelivo, zbrane a potraviny, napr. sol, cukor, ryžu a iné, ktoré potom odovzdávali partizánom.


Dôkazom toho, že obec Podhradie bola partizánska obec, bola aj tá skutocnost, že do obce bolo zastavené dodávanie denných produktov, vrátane potravín. Ked sa objavil v okresnom meste obcan z Podhradia, tak bol sledovaný každý jeho krok. Zákaz vychádzania na Podhradí platil asi od 1.11.1944.


Pre partizánov bolo potrebné riešit aj problém zabezpecenia liekov a zdravotníckeho materiálu. Lieky zaobstarával Ján Štefkovic z Podhradia a mnohí obcania z Prašíc, ktorí dostávali lieky od lekárnika Miksáda z Topolcian. Pocas prítomnosti partizánov na Podhradí bolo zajatých v okolí obce sedem príslušníkov SS.


Nebezpecné situácie vznikali pri príprave a balení potravín pre partizánov u hostinského Jána Chlapovica. V noci zo 17. na 18.2.1945 si prišli partizáni pre pripravené balíky. Súcasne však prišli od Lehoty aj Nemci, ktorí sa zastavili v hostinci. Partizáni sa stihli rozutekat po obci a Nemci naštastie nerozlíšili pripravené balíky od bežného tovaru. Podobná situácia vznikla u obchodníka Jána Rešetku, ked balil tovar pre partizánov, a pri tejto cinnosti ho vyrušili Nemci. Na otázku, komu to chystá, odpovedal duchaplne, že to kázal Janko. Také meno bolo casté nielen medzi partizánmi, ale aj medzi Nemcami. V domnení, že je to pre nich, neurobili žiaden zákrok a tovar bol pokojne odvezený partizánom. Pocas pobytu partizánov v horách boli v obci uskutocnené asi trikrát financné zbierky, pricom bolo zozbieraných asi 15 000 korún.


Dna 23.2.1945 bola v obci usporiadaná oslava 27. výrocia vzniku Cervenej armády. Zúcastnili sa na nej partizáni z okolitých hôr v pocte asi 1500 mužov a miestni obcania v pocte asi 200 obyvatelov. Slávnostnú rec pod cervenou zástavou predniesol komisár Vasil Voznák. Oslava sa zacala o pol deviatej a skoncila o desiatej hodine. Za necelú polhodinku prišli do Novej Lehoty fašisti v sile asi 80 mužov, ktorí chceli uskutocnit obchvat na brigádu Snežinského. Tá už v tomto case bola informovaná, co sa chystá, opustila stanovisko a odišla do bezpecia. Horšie dopadol oddiel kapitána Tuša, ktorý bol v priestoroch Cierna Hora a prišiel na oslavy oneskorene, prechádzajúc cez Polianky. Oddiel bol prepadnutý spomínanými Nemcami južne od hradu. Štyria partizáni padli, traja Rusi a jeden partizán z Prašíc menom Tomka. Osem partizánov zajali a popravili na Grnovej lúke pri Novej Lehote.


Pred slávnostným prejavom boli popravení traja ludia. Medzi nimi bol aj mladý drotár, ktorý svojím chovaním, ako aj podozrivo novou krošnou vzbudil nedôveru. Do dediny prišiel ako drotár, ale ked mu dali opravit hrniec, nevedel si s ním poradit. Po tomto zistení ho uprostred dediny pred štábom a obyvatelmi zastrelila mladá ruská partizánka.


Obcania obce s radostou a nadšením privítali prvých zvestovatelov pokoja a mieru. Bola to spojovacia rota kapitána Stefanescu. Obyvatelstvo vojakov obcerstvilo, pripravilo im ubytovanie a jedlo. Po oddychu partizáni sprevádzali spomenutú rotu až do Nového Mesta nad Váhom. Cestou však museli spolocne odstranovat mínové polia. Neskôr sa partizáni spojili na iných miestach s Cervenou armádou. Obec Podhradie bola oslobodená 4.4.1945.