Telo protestuje, buri
sa, boli a takmer odmieta poslusnost. Mysel opantana tuzbou, oci
sustredene z poslednych sil na priblizujuci sa bod cielovej pasky.
Len ju pretat a rozpazit ruky v znaku vitazneho triumfu nad sebou
samym i vsetkymi ostatnym... nie tak daleko neuvazuj, iba tu a
teraz, ja a beton, pravidelny dych a sustredene striedanie noh na
tvrdom povrchu. Vietor svistiaci v usiach zamedzuje pocut cokolvek
ine okrem hlasneho naslapovania sportovych tenisiek tesno
primknutych k nasponovanym noham.
Posledne metre, posledne nadychy, pluca sa idu roztrhnut od namahy,
svaly palia ako v zeravom ohni a pred ocami sa mihne jemna hmla.
Viem ze poslednymi krokmi som to prehnal no nedalo sa inak,
uvedomujuc si silu superov, vsetko vkladam na jednu kartu a
zadrziavam dych, akoby ma zdrzoval. Noha dopada na chladnu zem za
bielou liniu znamenajucou piedestal alebo
zatratenie...
...zdviham hlavu a predomnou nikto, iba dav ludi mavajucich a
kriciacich smerom ku mne. Smerom ku
mne? A odrazu akoby ktosi opat zapol zvuk
- ohlusujuci krik a cosi pristava na mojom krku. Velky
veniec so stuhou vo farbe trikolory dopada na ramena a s nim
odpadava i vsetko napatie z napnuteho tela. Vydavam hlasny vykrik
ktory zanika vo vseobecnom hluku a citim potlapkania zo vsetkych stran.
Dlhe mesiace odriekania, skorych rannych sprintov v nizkej hmle pri
rieke, pretinajuc vcasny chladny vzduch, ci podvecernych vyklusov
vonavym lesom, hladeny poslednymi slnecnymi lucmi, hodiny mucenia
vlastneho tela v dusnej posilovni - to
vsetko je teraz daleko, prec, zabudnute, je mi
odpustene, zaplava nekonecnej radosti konci vsetku tu drinu.
Napriek tomu ze som veril, je to neuveritelne!
Nie kazdy moze byt vitaz. Nie kazdy ma vitaznu
povahu, nie kazdy tiez dokaze odburat strach z mozneho neuspechu.
Ti co to ale dokazali si urcite zasluzia uznanie a obdiv, bez
ohladu na to ci sme alebo nie sme sami snazitelmi o tu istu formu
uspechu. Stanovit si ciel, docahovat nan a
nasledne ho dosiahnut je vzdy tazsie ako o tom iba
polemizovat a cez spojene dlane neprajnicky sepkat slova odsudenia
a opovrhnutia len pretoze niecoho podobneho nie sme schopni.
Vitazit je opantavajuce, zenie vpred a pomaha prekonavat zdanlivo
neprekonatelne. Vitaz svojim uspechom vyvolava euforiu i medzi
svojimi prajnikmi, ved si len spomenme na plne namestia pocas
reprezentacnych zapasov. Ten kto ma zlato
nikdy nie je sam, casto ostava prekvapeny kolko ludi za nim stalo
bez toho aby si to kedy bol vsimol.
Mat najcennejsi kov je snom kazdeho sportovca a fandit takemu
sportovcovi zase snom kazdeho fanusika. Je
dolezite drzat si svoje sny co najpevnejsie, pretoze len
pevny zaklad je zarukou silnej konstrukcie a jedinou cestou veducou
od snivania o tuzbach k ich premienaniu na realitu. Vitaz drieme v
kazdom z nas, len treba zariskovat a dat mu moznost ukazat svetu
svoje schopnosti!
Keska venovana vitazom a
vitazstvam svojim ulozenim na Partizanskej luke len doplna jej
vseobecne platnu funkciu - miesta ako stvoreneho pre sportovcov,
buducich majitelov medajli so zlatym odleskom. Jej umiestnenie je
vhodne len pre vitazne povahy a svojou (ne)dostupnostou vas donuti
zapotit sa. Prosime neriskujte a pouzite vhodny typ ,,pomocky". Pre
bezpecnost krabicky je mozno lepsie pockat na jej odlov do
neskorsich vecernych hodin, budte opatrni a neprecenujte svoje
schopnosti. Vela stastia!
