Indianskym chodnickom 2 - Tragedia Traditional Cache

Ked sa Sivý vlk blížil k osade, všimol si nieco nezvycajné. Už dávno mal pocut smiech detí a štekot zvyšných psov. Namiesto toho bolo ticho – priam mrtvolne ticho. Ked Indián prešiel dalších pár desiatok metrov, uvidel ponad stromy stúpat k oblohe prúžok cierneho dymu a zároven mu do nosa udrel nepríjemný sladkastý zápach – zápach, ktorý poznal a pri ktorom mu stuhla krv v žilách. Zhodil mäso z chrbta a rozbehol sa do tábora. Obehol skalný ohyb a pred ocami sa mu rozprestrel desivý obraz – osada bola fuc. Všade sa válali obhorené zvyšky stanov a mrtvoly jeho súkmenovcov boli všade, niektoré takisto obhorené. Totem bol zvalený a rozsekaný, ohrada corralu rozdupaná kopytami koní.

Sivý vlk ako v snoch blúdil troskami, mínal mrtvoly bojovníkov, žien, detí, starcov, no hladal len jediné – svoju družku Rýchlu lan. Nakoniec ju uvidel. Ležala uprostred kruhu obhorených stanov, s dierou po gulke presne uprostred cela. Klakol si k nej, zodvihol ruky k nebesiam a zúfalo zavolal: „Preco, ó velký Manitou, preco?!”