Obec Tŕnie
História
Hoci je chotár obce kamenistý, aj napriek tomu poskytol pravekému človeku dostatočné podmienky na život. O uvedenom svedčí jaskyňa vo Farskom jarku, o ktorej sa predpokladá, že bola obývaná pravekým človekom. Za prvej ČSR sa tu našla kamenná sekerka, pochádzajúca z neskorej doby kamennej (eneolit – okolo r. 1900 až 2000 pred Kristom). Archeologický výskum, ako aj prieskum nebol vykonaný, a je pravdepodobné, že jaskyňa zatiaľ nevydala všetky svoje tajomstvá.
Počiatočné dejiny Tŕnia sú veľmi hmlisté. Pramení to z nedostatku najstaršieho písomného materiálu. Podľa kanonickej vizitácie v roku 1829 sa píše, že o fare v Tŕni možno s istotou hovoriť pred rokom 1239. V uvedenom prameni sa píše aj o postavení kostola kráľovnou Beatríciou. Ak teda fara existovala pred rokom 1239, obec musela byť založená ešte skôr. Skutočnosť, že pomerne dosť vzdialená obec dostala faru a kostol, naznačuje, že Tŕnie bola významná dedina, ktorá okolité obce prevyšovala svojím významom a postavením. Jej vznik možno položiť pred rok 1200, čo nasvedčuje aj ďalší záznam v kanonickej vizitácii, ktorý hovorí, že okolité vrchy boli spolu s údoliami už dlhšiu dobu obývané.
Vysoko položená obec už dávnejšie potrebovala dostatok pitnej vody. V chotári bolo vyše štyridsať poľných studničiek, z nich mnohé mali dostatok vody, ktorá bola v roku 1957 zachytená do spoločného rezerváru nad cintorínom. Obdobne to bolo aj v Budičke a Kašovej Lehôtke.
Elektrifikácia obce prebehla v rokoch 1941 – 1945, a v osadách v roku 1957. V roku 1952 dostáva obec miestny rozhlas, ktorý bol neskôr zavedený aj do osád. Dňa 19. augusta 1957 podpísali trnianski roľníci prihlášky do JRD. O deň neskôr v Budičke a 22. augusta aj v Lehôtke. Začiatky boli ťažké a čiastočné zlepšenie nastalo až vtedy, keď sa družstvá zlúčili do jedného celku.
Samotná obec mala donedávna dva rady domov. Ten väčší má názov Veľká strana. Je to ľavá strana cesty, a začína pri dome č. 1, pri moste, kde odjakživa bývajú Koleničovci z Jarčoka. Za tretím domom je rad trochu prerušený, lebo ďalšie domy sú postavené viac do záhrad a vpredu na Barinke zostal osamotený moderný poschodový dom Drozdíkovcov. Cesta vedie do Kúta, kde sú pôvodné domy Koleničovcov. Z Kúta po ďalšiu cestu, ktorá preráža Veľkú stranu, stojí pätnásť domov, z ktorých je päť už len na chalupy. Cesta, ktorá sa tu križuje, vedie do Matúšov. Potom nasleduje šesť domov, a Veľká strana je zakončená domom od Šándorov a staviskami bývalého JRD, ktoré je pričlenené k Štátnemu majetku v Budči.
Malá strana (po pravej strane cesty) začína tiež domom pri jarčeku, kde bývajú Gajdošovci. Na tejto strane je štrnásť domov, ale niektoré sú už moderne prestavané a v štyroch z nich bývajú chalupári. Malá a Veľká strana vytvorili priestor, na ktorom bol postavený konzum (obchod), a pri ňom veľká divadelná sála. Neskôr bol v obci postavený kultúrny dom. Do prvého veľkého domu v obci bolo umiestnené potravinové družstvo, dnes Jednota, aj s pohostinstvom a poštou. Keď kráčame hore obcou, po ľavej strane sú dva parky, v ktorých sú umiestnené práce uja Puškára – kamenná socha vojaka a zrubová studňa, pri ktorej sú sochy znázorňujúce mladý pár, ktorý prišiel pre vodu. V hornej časti viac doprava je budova Farského úradu a nad ňou sa čnie do výšky veža gotického kostola. Vežu je za dobrého počasia vidieť až zo Zvolena, ba až zo Zvolenskej Slatiny.
Na začiatku obce, pri moste, odbočuje cesta na Kašovu Lehôtku. Po pravej strane tejto cesty bola horáreň s veľkou záhradou. Po ľavej strane bol vystavaný Kultúrny dom, v ktorom má sídlo Obecný úrad. Vedľa Kultúrneho domu sa nachádza budova Detského domova. Priestor nad horárňou, nazývaný pod Holým vŕškom, nesie meno Brôdok. Voľakedy ho využívali deti ako ihrisko, lebo obec iné ihrisko nemala. Po čase aj tu začala výstavba rodinných domov. Vznikli tu tri ulice, ktoré vedú až pod Holý vŕšok a ďalej ku krížu na Hrušticu. Holý vŕšok má pomenovanie preto, lebo je naozaj holý. Nie sú na ňom žiadne stromy. Len v roku 1938 (pri príležitosti 20. výročia vzniku ČSR) tu učiteľ Marko Rajecký zasadil so žiakmi tridsať mladých jabloní a čerešní, z ktorých ešte aj dnes polovica žije. Po ľavej strane pri vchode do obce vznikla nová štvrť – Za školou.
V troch uliciach Brôdku, po pravej strane cesty, si vystavalo asi devätnásť občanov domy rôznej veľkosti a krásy. Z Holého vŕšku je pekný výhľad na celú obec a okolité vyvýšeniny, ako je Brloh, Skalica, Ladárovo, Budičský háj, vľavo Ostrý vrch a iné. Cesta stúpa stále vyššie na Lehôtku, ktorej miestny názov je „Lihotka“. Za zákrutou vyrástlo jedenásť nových domov, ktoré postavili buď miestni občania, alebo tí, ktorí sa do Tŕnia priženili. Je tu priestranná nádrž pre požiarnikov, ale v lete ju deti z dediny využívali ako kúpalisko, lebo sa nemali kde ovlažiť, keď v potoku je vody len po členky. Povyše nádrže je priestor pre záhradkárov. Majiteľmi sú poväčšine Zvolenčania, ktorí si postavili aj chaty, aby mohli cez víkend prenocovať. Záhradky sú pekne obrobené. Prepotrebná voda je tu nielen na polievanie, ale aj na pitie. Nová vyasfaltovaná cesta vedie až na Budičku a Kašovu Lehôtku. Žiarivkové osvetlenie ulíc, parkov a predzáhradiek, požiarna nádrž za obcou a pracovná ochota občanov, vytvorila krajšie a útulnejšie prostredie, než bolo prv. Ba možno povedať, že nedávno ešte malé Tŕnie sa pomaly zveľaďuje a rozrastá.
Súčasťou Tŕnia sú aj dve osady – Budička a Kašova Lehôtka.
Budička vznikla v časoch tureckého nebezpečenstva, asi v 14. stor. Bola vo vlastníctve mnohých zemianskych rodín – Dersfyovcov, Pálfyovcov, Forgáchovcov a iných. Neskôr patrila ako poddanská obec Dobronivskému panstvu. Zrušením poddanstva sa stala slobodnou obcou. Počas vojnových udalostí bola takmer úplne vypálená. Dnes je spojená asfaltovou cestou s Tŕním a so Zvolenom. Má vodovod, elektrické osvetlenie a telefonické spojenie. Až do roku 1948 bola samostatnou obcou.
Budička dostala meno asi od toho, že jej obyvatelia boli povinní budiť občanov svojej i okolitých obcí, keď sa na obzore zjavil nepriateľ, ktorý si ich chcel podmaniť. Niektorí občania Budičky boli, aj v dozornej službe na Stráži pri Zvolene (teraz Stráže nad Zvolenom). Odtiaľ oznamovali Budičanom, aby budili obyvateľov a upozornili ho na blížiace sa nebezpečenstvo.
Tŕnie a Budička mali svoje vlastné mlyny na železnobreznickom potoku. Jeden sa nachádzal na mieste, odkiaľ sa cestičkou od Tŕnia, cez Strminú, dostaneme na cestu vedúcu z Huty do Hronskej Breznice, a kde bola neskôr postavená horáreň. Druhý mlyn bol v Hute. Posledným mlynárom bol člen rodu Beňadikovcov.
Kašova Lehôtka (nie Kašová) dostala meno pravdepodobne od jedného bohatšieho občana – Kašu, ktorý si takýto názov vynútil u obyvateľov obce. Vznikla skôr ako Budička, už v 13. storočí. V čase protireformácie počet obyvateľov vzrástol prisťahovaním sa niekoľkých evanjelických rodín z Budče, ktoré utiekli a v obci sa potom natrvalo usadili. Boli to rodiny Mikulovcov a Marcelyovcov.
Až do roku 1848 patrila rodu Forgáchovcov, a potom Dobronivskému panstvu. Obyvateľstvo sa zamestnávalo hlavne spracovaním dreva v okolitých lesoch. Počas SNP osada veľmi trpela. Vysoko v horách, severne od Tŕnia, asi v 700 m n.m., sa ukrývalo mnoho povstaleckých vojakov, nielen z Tŕnia. Počas vojny bola osada vypálená. Až do roku 1948 bola samostatnou obcou.
Hrabiny patrili vždy k Tŕniu. Sú vzdialené od obce asi 3 km. Vznikli pravdepodobne v čase tureckého nebezpečenstva, kedy sa tam obyvatelia materskej obce ukryli pred nepriateľom. Niekoľko rodín sa tam usadilo natrvalo. Osadu potom dostala do daru rodina Forgáchovcov, ktorá si usadlíkov podmanila. Premenili ju na majer a ľudí na bírešov. Začiatkom 20. storočia majer odkúpilo niekoľko rodín z Močiara. Ich potomkovia tam bývali až donedávna. Sú to občania menom Líška a predtým menom Ivan.
V Hrabinách sa zachovala pekná a veľmi zvláštna drevená zvonica a tiež zrubová studňa, ako jediná nádrž na veľmi dobrú pitnú vodu.
Historické objekty
- Drevená zvonica – Kašová Lehôtka – ľudové staviteľstvo
Zvonica je umiestnená v strede obce na malom námestí. Vstup je na SV strane od bočnej miestnej komunikácie kovovými schodmi. Objekt má podmurovku vysokú 80 cm. Steny zvonice sú drevené. Drevená časť je vysoká 4 m. Na všetkých stranách má po 2 zvukové otvory s jednoduchou plochou strieškou. Strecha ihlanovitá, pokrytá plechom ukončená kovovým krížom. Konštrukcia je trámová, zvonenie zo zeme. Má dva zvony, jeden z r. 1667 a druhý zo zač. 20. storočia.
- Zvonica drevená – Tŕnie časť Hrabiny – nehnuteľná kultúrna pamiatka
Umiestnená uprostred zelene. Je to drevený osemuholník postavený na ôsmich štvrť oblúkových podperách. Má štyri polkruhovo ukončené zvukové okná. Stabilitu udržujú štyri hranaté podpory. Bez rebríka je nedostupná. V interiéry je zvon. Zastrešená plechovou prilbicou s deveným krížom.
- Kostol sv. Martina – Tŕnie – Gotický kostol
V roku 1696 renesančná úprava, v r. 1725 zbarokizovaný a pristavaná veža. V r. 1936 rozšírený. Z pôvodnej gotickej stavby je zachovaná gotická krížová klenba v sakrystii, výklenkové ostfórium a bohato profilovaný gotický portál na južnej strane. Výmaľba z roku 1936 od J. Jelínka. Vnútorné zariadenie v historizujúcom slohu je z 1. tretiny 20. storočia a moderné z roku 1936.
- Ľudový dom – s hospodárskou časťou Kašova Lehôtka – ľudové staviteľstvo
Objekt stojí na konci jednej z miestnych komunikácii na svahu, ktorý vyrovnáva vysoká podmurovka s verandou na strane do domu. Na čelnej fasáde sú dvojité šesť tabuľkové okná. Na bočnej nové, nečlenené. Strecha sedlová so štítom z dosák, krytina azbestocementová. Pôvodne troj-priestorový objekt je viackrát upravovaný. Stropy v izbách sú trámové, podlahy drevené. Vykurovanie je tuhým palivom a elektricky. Omietky v interiéry nové, náter vápenný biely. Využitie rekreačné.
- Ľudový dom – Kašova Lehôtka – ľudová stavba
Štítová strana je otočená k vnútornej komunikácii. Vchod je z bočnej juhovýchodnej strany. Objekt je podpivničený podmurovkou. Čelná fasáda je dvoj-osá na čelnej strane sú 4 okná. Pôvodná dispozícia je po úpravách zmenená. Vchod do pivnice je na štítvej strane. Strecha valbová, azbestocementová. Hospodárske objekty sa nezachovali. Je to typ domu malého roľníka. Využitie rekreačné.
- Ľudový dom – s hospodárskou časťou Kašova Lehôtka – ľudová stavba
Stojí blízko námestia, fasáda je dvoj-osá, šambrány okolo okien. Vstup je z bočnej strany. Dispozícia je zmenená, v prednej izbe je pôvodný trámový strop. Objekt má podmurovku a je čiastočne podpivničený. Strecha valbová, krytina tvrdá. Veľmi nevhodne pôsobia plechové hrebene strechy. Vo dvore sa nachádza dreváreň, ktorá má nevhodné latkové obloženie. Využívanie na rekreačné účely.
- Ľudový dom – s hospodárskou časťou Kašová Lehôtka – ľudová stavba
Stojí oproti zvonici, je podpivničený. Úpravami má zmenenú dispozíciu. Podlahy sú drevené, v zadnej časti betónové. Stropy v prednej časti sú trámové, datované r. 1905. Strecha valbová, krytina pálená. Omietky sú hladké. Využíva sa na rekreačné účely.
Povesť o Čertovej skale
Trňania si chceli postaviť kostol. Dohodli sa, že ho postavia na tom mieste, kde aj teraz stojí. Každá rodina však musele doniesť čo najviac skál. Tých každý deň pribúdalo, až jedného dňa, keď zvoz skál pokračoval, Trňania boli nemilo prekvapení. Všetky skaly zmizli. Po dlhom pátraní ich našli, ale celkom inde. Boli na mieste terajšieho cintorína. Dlho hútali o tom, kto to mohol urobiť. Na nič však neprišli. Preto ich poprenášali na pôvodné miesto a ešte ďalšie podonášali. No na druhý deň boli opäť prenensené. A keď zmizli aj na tretí deň, to už aj pokojných Trňanov poriadne nahnevalo. Začali horekovať a preklínať: - Ký čert to len robí?! Keby sa tu len objavil, veď by sme mu my ukázali, čo sú Trňanci! Vtom zahrmelo a z oblakov sa ozval hromový hlas:
– Dobre viete hádať, Trňania. Ja som ten čert, ktorého nechcete poslúchať, ja vášho anciáša! Veď uvidíte, čo sa stane, ale potom už bude neskoro. Keď ma vy nechcete poslúchať, aby ste postavili kostol tam, kde som skaly prevláčil, poodnášam skaly na Ostrú Lúku. Tam ma poslúchnu a postavia kostol ta, kde ja rozkážem!
Po tejto zlovestnej reči ostalo ticho ani v hrobe. Vtom sa čert vrhol na hromadu skál a vybral z nich tú najväčšiu. Trňania od úžasu ani len nemukli. Len otvárali oči na odlietajúceho, ohromnou sklalou obťažkaného čerta. Letel dosť ťažko. Ktovie, či doletí až na Ostrú Lúku? A veru nedoletel, lebo v polovici letu, kus za Hrabinami, mu skala vypadla z pazúrov. Doteraz je tam, na strmom svahu, ako ohromný hríb s veľmi malou nôžkou. Každý, kto je zvedavý na túto skalu, ktorú ukradol čert Trňanom, sa veľmi čuduje, ako môže skala vôbec takto stáť. A veru stojí, dobre stojí už veky a bude ešte veľmi veľa rokov.
Materiál bol použitý z publikácie Pavol Kuka, Marko Rajecký: Tŕnie (monografia obce), r. 1992