Drosophila melanogaster
Do viníc neodmysliteľne patrí muška s vedeckým názvom Drosophila melanogaster, octová muška, my vincúri ju však odjakživa voláme “vínna muška”. Je malá , má krehké telíčko veľkosti asi 2-3 mm, telo je žltohnedé, červené oči (nie od vína) a samček je trošku menší s čiernym bruškom. Ak na ňu položíte prst, neprežije, zahynie, taká je krehká. Pre svoje vlastnosti ako je rýchly rast (z vajíčka po dospelce sa vyvinie za 7 dní v závislosti od teploty), hojné potomstvo (samička nakladie až 400 vajíčok), rýchle sexuálne dozrievanie (larvy sa z vajíčok liahnu už po 12 hodinách a samička dokáže kopulovať už 8 hodín po vyliahnutí), nenáročnosť chovu (mikroorganizmy rozkladajúce cukry na hnijúcom ovocí, v našom prípade samozrejmä hrozno a výlisky z neho, šupky), je táto vínna muška ideálny materiál a slúži ako model v oblasti skúmania genetiky.
Vo viniciach sa vyskytuje sezónne a to pri začiatku spracovania hrozna, ktoré začína výrobou burčiaku niekedy v polovici augusta a stráca sa v období mladého vína, čo je 6 týždňov po zbere (To sa dá ľahko zapamätať, aj ženy majú po pôrode “šestonedelie”). Náhle sa začne vyskytovať v obrovských množstvách a je jej plný hajlok, obsadzuje náradie (pokiaľ si ho vincúr poriadne neumyje) a najviac sa zdržuje na výliskoch po spracovaní hrozna, ktoré vincúr necháva vo vinici alebo v záhrade ako kompost. V minulosti sa tieto výlisky využívali ešte na výrobu tzv. “druháka” (zaliali sa vodou, docukrili a znovu spracovali, nakoľko ešte obsahovali min. 6 maliganov cukru). Druhá možnosť bola vypáliť z výliskov pálenku tzv.”terkelicu”. Dnes sa to už nerobí a aj v minulosti boli títo “chudobnejší” vincúri terčom posmechu ostatných, preto sa s tým nechválili a robili to potajme v noci. Ale pokiaľ susedovi “vŕzgala” v noci studňa, vedeli sme všetci naokolo “ koľká bije”. Po vykvasení muštu na mladé víno sa odrazu asi po 2 mesiacoch mušky vytratia a môžeme sa s nimi stretnúť zase až o rok.
S drozofilou sa vincúr mohol stretnúť aj v prípade, že “čakal na burčiak”. To trvalo niekedy aj 2-3 dni. Ten sa robil tak, že vincúri si posadali okolo džbánu s muštom a čakali, kedy nastane ten správny okamih, že z muštu sa stane burčiak. Susedia sa dohodli, kedy kto bude oberať, aby burčiaková sezóna trvala čo najdlhšie. Dobrý burčiak sa totižto pil presne na hodiny (nesmel byť ešte muštový a ani nesmel prekvasiť na rampáš). Keď bola tá správna chvíľa, začalo sa s koštovkou. Burčiak sa spravidla vypil minimálne 5 l za sezónu, aby sa “vymenila” krv. No to čakanie bolo niekedy náročné, vincúri sa častovali vlaňajším vínom a keď si zdriemli od “únavy”pri stole, neraz sa im do pohárov usadili drozofilky. Ak si to nevšimli, tak prvé dúšky boli s “mäsom”. Ten “správny” burčiak mal lahodnú iskrivú chuť, mliečne zakalenie , vôňu po muškáte (väčšinou bol z prvej odrody a to bol muškátovochutnajúci Irsai Oliver) a osviežujúce bublinky také typické pre burčiak. Nie to, čo vidíte dnes predávať v lepkavých plastových PET fľašiach pri ceste a na trhoviskách a smrdí to intenzívne kvasnicami.
Ja mám ešte jednu osobnú skúsenosť s drozofilami. Na fakulte sme mali 2 semestre biológie a ešte nadstavbu z genetiky. Obe učil starší, korpulentný pán profesor, ktorý mal rečovú chybu a ohromne šušlal. Hneď na úvod začal šušlavým hlasom a s dôrazom v hlase spomínať “ Trosoffillu mellanogasster” ako hlavný objekt nášho štúdia. No a prezývka okamžite bola na svete, odvtedy ho nikto nevolal medzi nami inak ako “Drozofila” . Pán profesor bol veľmi inteligentný, zamilovaný do svojej mušky a na jeho prednášky spomínam rád.
