Odescalchi Traditional Cache

Kaštieľ Odescalchi

Začiatkom 19. storočia sa novým zemepánom Solčian stala kniežacia rodina Odescalchiovcov, pochádzajúca z Talianska, ktorá v roku 1818 začala s výstavbou reprezentačného sídla – klasicistický kaštieľ s rozsiahlym parkom. Augustin Odescalchi založil v roku 1831 v obci cukrovar, ktorý bol v tom čase najväčším podnikom nielen na Slovensku, ale aj v celom Uhorsku. Pestovanie cukrovej repy sa rozšírili nielen v Solčanoch, ale aj v blízkom okolí. V roku 1831 podnikavý Augistín Odescalchi zomrel a jeho synovia nedokázali sami úspešne pokračovať v otcovom podnikaní a tak cukrovar v 60-tych rokoch 19. storočia prestal pracovať. V jeho priestoroch bola zriadená pálenica. Posledným majiteľom Solčan bol statkár „firšt“ Lívio Odescalchi, ktorý zomrel v roku 1938 a je pochovaný v rodinnej hrobke na miestnom cintoríne. Jeho jediný syn Karol žil v Budapešti a ani po otcovej smrti sa nemienil vrátiť do Solčian. Veľkostatok spravoval správca Lukáč. Ten dal čiastočne prestavať kaštieľ do terajšej podoby, čím do určitej miery stratil na umeleckej hodnote

Suroví statkár f kaštíri

Tu bov firšt (knieža) Odeskalki. Kaštíl bov (v) parke postavení. To bolo šetko ohraďenó, zanknutó. Do parku sa ňesmelo choďiť, ďeže! Mav aj troch psov. A mi jako ďeti sme išli do parku na fijalki. A firšt prišov za nami. Mi sme uťekali dole takím kopcom... A on do nás strelev s flinti solov do zadku. To nás strašňe štípalo od tej soli, aňi na nohi sme ňemohli stupit, len sme sa po zadku šúchali dole kopcom. A firšt sa smáv a kričav: „Opica! Budeš choďiť na fijalky?” Mi sme slúbili, ze ňebudeme chodiť. Boli sme raďi, že nás zadok prestal štípat, že to prešlo. (Viprávala Veronika Vitanová r. 1984 ako 74 ročná, prepis z knihy Solčany 1935-1985)
POZNÁMKA: Nárečový text je napísaný foneticky (bez ypsilonov a s vyznačením mäkkých spoluhlások ď, ť, ň).

Skrýšu lovíte na vlastne nebezpečie! Poriadne zvážte svoje schopnosti a nepreceňujte sa.