Touto keskou chceme ukazat zaujimave miesto, kde sa v ohrade nachadzaju diviaky.

Diviak lesný

Pôvodne sa vyskytoval iba vo väčších lesných (predovšetkým listnatých a zmiešaných) oblastiach, dnes je rozšírený aj v kultúrnej krajine s roztrúsenou zelenou. Pária sa v novembri - decembri a po 118-120 dňovej gravidite samica vrhá 2-8 mláďat. Pripraví si ležovisko v húštine, kde ostáva s mláďatami 10 dní. Potom ich vodí v blízkosti ležoviska, pričom si mláďatá hľadajú potravu. Pred nepriateľom ich zúrivo bráni. Dojčí ich asi 2 mesiace. Mláďatá pohlavne dospievajú okolo 18.-20. mesiaca. Pohlavný dimorfizmus samcov (kly, dozadu sa zvažujúci chrbát) sa prejavuje už v 15. mesiaci života. V poľovníckej reči sa diviakom ho­vorí "čierna zver". Vodcom skupiny je samica - matka mladých diviačikov. Ostatné zvieratá sa viac alebo menej pripájajú ku skupine. V čriede často zostávajú aj mladé z minulého roku, až kým pohlavne nedospejú. Kance sa pridružujú ku skupine príležitostne bez toho, že by sa podieľali na starostlivosti o potom­stvo. Prvýkrát sa pripájajú k čriede s nástu­pom obdobia rozmnožovania. Sú typické všežravce, zožerú všetko čo nájdu - korienky, semená, plody, hľuzy, rôzne poľné plodiny, drobné živočíchy a zdochliny. Škody môžu napáchať na poľných plodinách. Úžitok prinášajú lesu kyprením opadanky a účinným ničením drobných zemných cicavcov a škodlivého hmyzu. Okrem toho sú významnou lovnou zverou. Z diviaka boli vyšľachtené domáce formy ošípaných.

Prítomnosť diviaka prezrádza aj odretá kôra na kmeni hrubšieho stromu. Na zodratých miestach je nalepená hlina a tuhá hnedočierna dlhá srsť asi do výšky 1 metra.

Sú nočnými a súčasne typickými stádovými živočíchmi. Iba staré samce - kance žijú samotársky. Cez deň ležia na chránených močaristých miestach. Jednotlivé sku­piny majú svoje pevné stanovište, najmä ak nie sú veľmi vyrušované alebo prenasledova­né. Tu trávia deň, odpočívajú v úkrytoch alebo sa bahnia. S príchodom večera diviaky ožívajú a vydávajú sa za nočným vyhľadávaním po­travy. Opatrne sa približujú k okraju lesa, vždy istiac na všetky strany. Pohybujú sa mimo­riadne ticho, a keď niečo zavetria, s veľkým hrmotom sa vrhajú do podrastu. Ak je nedo­statok potravy, dokážu prejsť veľké vzdiale­nosti, až kým nenájdu lepšie podmienky. Pri behu väčšinou kľučkujú alebo ľahko klusajú. Zväčša vydržia bežať iba niekoľko sto metrov. Vedia veľmi dob­re plávať, a preto osídľujú aj ostrovy v širo­kých tokoch alebo na jazerách. Na miestach, kde sa nachádzajú bohaté potravné zdroje, sa niekedy zhromaždí väčšie množstvo diviačej zveri. Tak je to napríklad v Podunajsku v čase úrody žaluďov. Zrakový zmysel naproti tomu hrá u divia­kov podradnú úlohu. Majú malé oči, takže vi­dia dosť zle. Spoliehajú sa predovšetkým na sluch a citlivý predĺžený nos. Rypák im slúži aj na vyhrabávanie potravy. Odpočívajú spolu, otierajú si na­vzájom tvrdú srsť a čistia sa. Často si líhajú tak tesne k sebe, že je ťažké rozoznať jednot­livé zvieratá. Prítomnosť diviakov prezrádza aj ich výrazný zápach, ktorý sa za vhodných po­veternostných podmienok šíri aj na väčšie vzdialenosti. Prezrádzajú ich aj miesta, kde si vyrývali potravu.