Fiľakovský park
Dejiny parku siahajú do obdobia, keď sa na území dnešného mestského parku vytvoril nížinný lužný les. Mokré, občas zaplavované prostredie tohoto lesa na rovine potoka Belina, bolo v ostrom kontraste s bralnatým tufovým valom a suchomilnou vegetáciou blízkeho hradného vrchu.
Vznikol pôvodne z tureckých záhrad, bol kedysi oplotený a voľne v ňom pobehovali jelene, srnčia zver a v jazierku plávali labute. Začiatkom 19. storočia dal gróf Berchtold postaviť pod hradom svoj kaštieľ. Od polovice 19. storočia až do 2. svetovej vojny kaštieľ patril najväčším vaľkostatkárom Fiľakova (Stephani a Herold), ktorí spoznali, že svoje pozemky za kaštieľom môžu najlepšie zúžitkovať ako reprezentačný park. Rozloha parku je 8,2 ha a obsahuje 16 taxónov drevín (z toho 1 ihličnatý). Taxón je skupina konkrétnych žijúcich alebo vymretých organizmov, ktoré majú niečo spoločné, napr. príbuznosť, a tým sa líšia od ostatných taxónov.. Tieto dreviny si nevyžiadali takmer žiadne náklady, pretože v duchu anglického krajinárstva vhodným spôsobom využili pôvodný porast. Cestičky, mostíky prispôsobili prírodným podmienkam, kvetinové záhony vytvárali iba v bezprostrednom okolí kaštieľa, neskôr vysadili aj niekoľko nepôvodných a cudzokrajných drevín. Takto v druhej polovici 19. storočia vznikla prírodne krajinárska záhrada či park. Kaštieľ a park je zachytený na mape mesta z roku 1860.
Smerom od mokrej lúky na juhu parku prichádzal potôčik, na ktorom bolo vytvorené prietočné jazierko pri záhradníctve. Po 2.svetovej vojne v polovici 50. rokoch – medzi atrakcie parku patril zoologický kútik (údajne zriadený ako prvý na Slovensku), ktorý sa nachádza na ľavej strane potôčika vytekajúceho z jazierka smerom na vchod od autobusovej stanice. V 70-tych a 80-tych rokoch pokračovali v úpravách parku podľa predstáv a potrieb socialistickej spoločnosti. Park bol rekonštruovaný v roku 2011 z európskeho fondu regionálneho rozvoja poskytnutím príspevku vo výške 1 208 871,35 EUR... Ako bola táto čiastka náležite využitá - či zneužitá, to už nechám na Vás.
V parku rastie množstvo krásnych a zaujímavých stromov, z ktorých niektoré patria medzi skutočne vzácne druhy. K nim patria napr. platan javorolistý, gingko biloba, sofora japonská, pajazmín.
Ginko dvojlaločné
V súčasnom období je jediným žijúcim zástupcom monotypického rodu, čeľade a triedy patriacej do veľkej skupiny nahosemenných, ktorých začiatky siahajú až do prvohôr (pred 300 mil. rokov), ich výskyt vrcholí v druhohorách a v treťohorách začínajú ubúdať. Skamenelé zbytky tohto rodu boli nájdené na mnohých miestach v Európe, Ázii, Severnej Ameriky a dokonca aj v Grónsku.
Začínajúce ochladenie, prehlbujúce sa zvlášť v treťohorách, viedlo k zániku čeľade ginkovitých, a iba jediný predstaviteľ, ginko biloba, si našiel prirodzený azyl na území juhovýchodnej Číny v pohorí Tianmu Shan, kde rastie spolu s ďalšími ihličnatými a listnatými stromami. Mnohí odborníci sa domnievajú, že rozvoj čeľade ginkovitých už v druhohorách umožnil vtedajší rozvoj gigantických bylinožravých dinosaurov. Dnes je ginko označené za relikt treťohôr a anglický prírodovedec Charles R. Darwin ho označil za „živú skamenelinu“. Ginko je zatrieďované medzi ihličnany a je v skutočnosti jediným pozostatkom skupiny rastlín primitívnejších ako ihličnany.
Tento záhadný strom pre Európu objavil v roku 1690 lekár holandského veľvyslanectva Engelbert Kämpfer (1651 - 1716) v japonskom meste Nagasaki. Číňania ginko nazývajú Yin Xing, čo v preklade znamená „strieborný plod“. Tento strom má v Číne aj iné názvy – Icho, Ginnan, Pakgor, Paikua Su, Ya-chiao (kačacia noha), Gong Sun Shu (strom deduška a vnuka). Japonský názov Ginkyo sa prekladá ako „strieborná marhuľa“. Tak sa nazývajú aj plody ginka, predávané v japonských obchodoch.
Do Európy bolo ginko dovezené v roku 1727 a rýchlo sa stalo módou a ozdobou každej botanickej záhrady. Už v roku 1784 bolo ginko prevezené aj do Severnej Ameriky, kde sa často pestuje v parkoch a záhradách. Ginko je strom dorastajúci do výšky 40 metrov, dožívajúci sa až 2000 rokov. Je to dvojdomý strom. Korunu má kužeľovitú, u samčích jedincov býva štíhlejšia, u samičích košatejšia. Kôru má hladkú, sivú, pomerne rýchlo sa meniacu na hnedosivú borku, ktorá je rozpukaná. Na konároch má veľmi skrátené konáriky so zväzočkami matne zelených, vejárovitých dvojlaločných listov, ktoré sa v jeseni sfarbujú na žlto.
PS: Doneste si vlastné pero. Samotný strom ginka sa nenachádza na súradniciach, je uvedený vo waypointoch ako referenčný bod (je to kvôli zamuglenému okoliu, pôvodne bola keška uložená pri strome, no viackrát ju niekto vzal).