Turniansky hrad i dnes vo svojich zrúcaninách dáva svojmu okoliu pocit ochrany, istoty a vyníma sa svojou krásou. Pod hradom sa rozprestiera bývalé mesto, ktoré stáročiami bolo viackrát spustošené, ale vždy sa znovuzrodilo, znovupostavilo. Turňa bola obývanou usadlosťou už v praveku, čo dokazujú nálezy z bronzovej a železnej doby nájdené pri kostole. Na konci železnej doby prví obyvatelia okolia Turne boli baníkmi. Po Avaroch v roku 512 až 495 sa tu usadili Bulhari a Slovania. Ich ríša sa však po Svätoplukovej smrti rozpadla. Vtedy prišli na územie staromaďarské kmene. Vodca Árpád tiahol so svojím ľudom krajinou, keď pri odpočinku v Szerencsi vyslal s vojskom Borsa, syna Börgéra na obhliadku k poľským hraniciam, aby zistil potrebu vojenského posilnenia krajiny až po vrcholy Tatier. Toto územie získal Börgér a jeho syn. Usadili sa v údolí Bodvy a Sajó. O stavbe Turnianskeho hradu a vzniku Turnianskej župy presné údaje nie sú. Cirkevne však Turňa bola ústredím hlavného krajinského dekanátu troch poddekanských oblastí ostrihomského arcibiskupstva, založeného svätým Štefanom. Stavba kostola spadá do obdobia vzniku kresťanstva.
Podľa listinného dôkazu prvým majiteľom turnianskeho panského majetku bol krajinský sudca, palatín a župan bán Bomokos, najznámejší člen rodu Myskócz. Majetok získal darom od kráľa Bélu III. Turňa predtým bola kráľovským majetkom a miestom pobytu kráľov Árpádovcov. Po smrti bána Domokosa bola znovu kráľovským majetkom a v roku 1243 Béla IV. ju daroval bratom Bebekovcom. V tom čase už tu stál starý hrad. Tatárske kmene Turňu úplne spustošili, vypálili. Obyvatelia aj kráľ Béla IV. sa len po odchode Tatárov mohli vrátiť domov. Pred Tatármi kráľ utekal cez Turňu do Zádielskej doliny, kde v jaskymiach vyhľadával svoje útočište. Dôkaz o tom nachádzame v kronikách a známych legendách, či miestnych pomenovaniach ako napr. Királykút (Kráľovská studňa), Királybarlang (Kráľovská jaskyňa), Király aszatala (Kráľovský stôl). Z vďačnosti za pomoc pri úteku kráľ všetky rodiny Turne a Hrhova povýšil do zemianskeho stavu. Aj neskôr sa sem rád vracal, v Turni býval na hrade a v Hrhove si dal postaviť svoj stan na mieste i dnes zvanom Palota.
Roku 1255 sa zdržiaval v Turnianskom hrade, kde ho navštívil jasovský prepošt Albert a žiadal ho, aby obnovil výsadné a darovacie listiny, zničené počas tatárskeho nájazdu. Kráľ jeho žiadosti vyhovel. Béla IV. v poslednom roku svojho života daroval hrad aj s panským majetkom grófom Tekusovcom zo Šarišskej župy, ktorí neskôr prebrali priezvisko Tornay a v živote župy zohrali dôležitú úlohu. Tornayovci boli majiteľmi hradu a obce do roku 1406, keď ich rod vymrel. Roku 1409 Turňa bola povýšená na mesto a roku 1476 ako slobodné mesto sa stalo sídlom súdnictva. Roku 1652 ho obsadia Turci, mesto bolo v plameňoch. Roku 1678 bolo obkľúčené vojskom Imricha Thökölyho. Roku 1679 sa mesto podarilo obsadiť rakúskym vojskám. Roku 1681 ho znovu získa Thököly, ktorý tiahol so svojím oddielom z Košíc do Fiľakova cez Turňu. Po porážke tzv. Thökölyho povstania Turniansky hrad obsadili cisárske vojská. Roku 1685 na rozkaz cisára Leopolda generál Schultz dal do povetria vyhodiť hrad pušným prachom.
Za Františka II. Rákocziho národné hnutie a povstanie vrcholilo. V jeseni roku 1703 do Turne prišli vojská Miklósa Bercsényiho a tu sa spojili s oddielmi Rákócziho vojska. Rákóczi v októbri roku 1706 navštívil naverbovaných vojakov a s vodcami Bercsényim a Károlyiom rokovali o obliehaní mesta Košice. 23. decembra 1706 z Rožňavy do Košíc prechádzal cez Turňu. Roku 1707 idúc do Rožňavy sa ubytoval v turnianskom kaštieli, hrad bol už neobývateľný.
V období národnooslobodzovacieho boja (1848) v zachovalých miestnostiach hradu ubytovali domobrancov. Z ich nedbanlivosti vznikol požiar, ktorý zničil celú konštrukciu strechy. Od toho času bol hrad odsúdený na zánik. Počas II. svetovej vojny Nemci zničili aj pozostalé múry hradu, keď odtiaľto odstreľovali cestu vedúcu do Košíc.
Dodnes sa zachovali zvyšky jednotlivých objektov (veža, paláce, delová bašta a oblé bašty a múry opevnenia), v teréne je viditeľná skladba jednotlivých priestorov. K hradu viedla dodnes zachovaná cesta, vytesaná vo vápencových skalách. Ryhy z orámovaní kolies sú tiež dodnes zreteľné.
Kaštieľ v obci bol postavený v 17. storočí v renesančnom slohu zrejme po zbúraní hradu po roku 1685, asi na staršom základe kaštieľa Magócsyovcov. Kaštieľ, ktorý sa dodnes zachoval, dal postaviť Mikuláš Keglevich a je typom menšieho prízemného kaštieľa na pôdoryse v tvare L s dvoma nárožnými oblými vežami na hlavnej fasáde. Podľa miestnej tradície dnešná zachovaná budova bola iba opevnením a hospodárskym traktom s ubykáciami služobníctva, ozajstný sklený palác stával pri jazierku v parku. Roku 1711 krátky čas tu pobýval František II. Rákoczi, kde sa pokúsil o odpor, ale tento bol zanedlho potlačený. Koncom 18. storočia kaštieľ získala dedičstvom barónska vetva Zichyovcov a tí ho dali začiatkom 19. storočia klasicisticky prestavať. V polovici 19. storočia ho predali budapeštianskej banke, od ktorej budovu zanedlho odkúpil barón Solymósy a neskôr venom ho získal jeho zať gróf Ján Pallavicini. Tým kaštieľ patril až do roku 1945, potom prešiel do majetku miestneho ŠM. Dlhší čas je prázdny a jeho budúcnosť je otázna.
*** Nevstupuj na kolajisko! Vezmi si ceruzu. ***