Sestrička z Kramárov
Jožo leží v nemocnici na Kramároch už druhý týždeň a cíti sa už dobre. Zvyčajne sa ľudia tešia z nemocnice domov, no on myslí len na svojho usmievavého, modro-bieleho anjela z jeho oddelenia. Sestrička Lenka ho úplne očarila nielen svojou krásou, avšak so svojimi citmi sa jej zatiaľ nepriznal.
Vždy, keď ju vidí, srdce sa mu rozbúcha tak silno, akoby mu chcelo vyskočiť von z hrude a keď sa ho dotkne, dokonca sa mu na okamih zastaví. Práve si čítal noviny, keď vošiel primár na vizitu. Postavil sa k jeho posteli a prezeral si výsledky.
"No, vidím, že už ste v poriadku," povedal. "Zajtra Vás pustíme konečne domov."
"Už zajtra?" Oponoval Jožo. "Vraveli ste, že až koncom týždňa," nechcel predsa prísť o kontakt s Lenkou.
"Nevidím žiaden dôvod, prečo Vás tu držať. Netešíte sa vari domov?" Divil sa primár. "Zajtra o jedenástej buďte zbalený. Podpíšem Vám papiere."
Potom ešte splietal niečo o tom, aby si dával pozor a nejaké odporúčania, no Jožo ho už nevnímal. Myslel len na to, ako dnes naposledy uvidí svoju vílu a iba prikyvoval hlavou. Bolo mu smutno.
Neskôr večer za ním znovu prišla Lenka a ako vždy sa chvíľu rozprávali. Už-už jej chcel vyznať svoje city, pretože si veľmi rozumeli, no strach ho premohol, keďže vzťah sestričky s pacientom neprichádza do úvahy. Nakoniec jej len povedal, že zajtra odchádza a že sa už asi neuvidia. Že je mu to ľúto a že mu bude chýbať jej porozumenie a cit. Lenka ho upokojila, že možno sa ešte niekedy stretnú len tak niekde na ulici.
Keď odchádzala, nachystala mu lieky na noc, otočila sa a vo dverách sa na neho ešte milo usmiala. Jožo si ľahol na bok a na stolíku si všimol lístoček preložený na polovicu. Načiahol sa za ním a so zatajeným dychom čítal:
Oči sa mu rozjasnili šťastím a nedočkavo začal lúštiť miesto stretnutia.
Text a grafika listingu © 2014-2015 YuriBS a Izzy
