Jedného dňa, bol tuším Silvester, si macocha zmyslela , že by si dala kapustnicu veď Silvester bez kapustnice byť nemôže. Na tom by pre Marušku nebolo nič zložité , veď kapusty sa našlapala dosť, aj zajačích klobás by sa ešte v komore našlo, ale macocha si zažiadala kapustnicu z hubami. Tento rok bola slabá sezóna a tak Maruška nenasušila žiadne. Aj keď leto bolo dlhé, húb bolo veľmi málo a aj tie boli červivé. Keď Maruška vyšla von, bol krutý mráz a práve čerstvo napadnutý sneh jej vŕzgal pod nohami. Bezradne sa predierala lesom, sem tam bol sneh až po kolená. Zúfalo si priala nejaký zázrak, lebo keď sa bez húb vráti, macocha ju isto skántri. Ako tak išla lesom prišla až k topolovej aleji na druhej strane lesa. Keď tu zrazu obrovské topole sa premenili na živé tvory a mali aj ruky a tváre. Jeden z nich k Maruške prehovoril ľudským hlasom. " Stoj dievča ďalej nesmieš ísť, ten les je zakliaty " Les bol naozaj tajomný a zhora mal tvar srdca, legenda hovorila, že to bolo srdce zakliateho princa. Maruška zúfalá porozprávala čo ju tam privádza , že bez hríbov sa nesmie vrátiť. Topole sa nad ňou zľutovali a ukázali, kde nájde, to čo hľadá. Jedna huba pre macochu a jedna pre ňu. Maruška poďakovala a rýchlo utekala dovariť kapustnicu. Macocha išla puknúť od zlosti, keď uvidela, že sa dievča vrátilo a ešte aj s hubami. Svoju hubu schovala a druhú do polievky dala. Macocha sa nevedela dočkať večere a tak už z hrnca chlípala. Keď si tretí raz sŕkla z hrnca uvidela svoj obraz v polievke. Celá zbledla, vlasy jej ošediveli a celá zdesená kričala " pomóc obludá ", vybehla s krikom z domu a stratila sa v tmavom lese. Odvtedy ju nikto nevidel a nepočul. Keď Maruška rozkrojila druhú hubu, v jej vnútri bol zlatý poklad. So slzami v očiach sa na seba s otcom pozerali. že aj na nich sa konečne šťastie usmialo. Zrazu ktosi zaklopal na dvere a bol to zakliaty princ, ktorého zlá macocha zakliala a Maruška ho oslobodila, keď hubu rozkrojila. Zaľúbila sa do princa na prvý pohľad. Odvtedy žili šťastne vo veľkom dome pod Zoborom a pomáhali tomu kto potreboval, lebo peniaze im stále pribúdali, keď ich minuli na dobrý účel. Tak žili šťastne až kým nepomreli.
