Tento sa nezdá.
Keď si to tak to spätne premietam, možno sme ho videli už z Rankovských skál.
Ani sme pôvodne tadiaľto nemali ísť. No niekde sme museli bez povšimnutia odbočiť zo zelenou farbou značkovaného chodníka. Cesta spočiatku nebola taká pekná ako tá, ktorá nás priviedla hore k výhľadu. No čosi nám vravelo: „Len choďte, pokračujte!“. Možno to bola príťažlivosť matičky Zeme, možno občasný pohľad na mapu uisťujúci že nejdeme až tak od veci a možno...
Les nás odovzdal lúke, deti a mládež si prišli na svoje (dnes sa strieľanie z luku opäť nosí). Slnko malo ešte ďaleko k zlatej hodinke, no tiene už formovali krajinu podľa seba. Keď v tom na konci lúky: ON.
Rastie si tam, ktovie ako dlho, priťahuje, má rád spoločnosť, ktorá ho robí nenápadným. No keď sa prederiete hlohom (či aký Parom to je) ukáže sa v plnej kráse.
Ináč tu asi nie je nič. Len pekne a DUB. Ktorý sa nezdá.