Táto malebná budova je asi jedinou košickou stredovekou stavbou, ktorá si dodnes zachovala pôvodný kolorit meštianskeho obytného domu z dávnych storočí, keď boli Košice bohatým obchodným centrom horného Uhorska. Presnejšie povedané je Miklušova väznica dvojbudova, pretože ju svojho času „stvorili" z dvoch domov. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica. To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí. Najväčším paradoxom je však fakt, že za zachovalý stav vďačí Miklušova väznica hlavne tomu, že sa o ňu po roku 1945 nikdy nezaujímali pamiatkové orgány.
V dobe od r.1618 do r.1909 slúžila ako väznica. Z týchto čias pochádza aj samotný názov väznice,ktorá je pomenovaná vraj podľa ukrutného kata Františka II. Rákócziho Mikluša. K reštaurácii budovy sa prikročilo v r.1940. Od r.1942 slúži Miklušova väznica múzejným účelom a v súčasnosti je v nej inštalovaná expozícia „Košice v stredoveku“.
Čiastočnú súdnu samosprávu získali Košice už privilégiami z rokov 1249-1290. Ďalšie výsady, ktoré vydal Ľudovít Veľký v r.1347, dovoľovali Košičanom voliť richtára spomedzi seba bez zásahu vrchnosti. Na základe týchto privilégií mal richtár a členovia mestskej rady právo v určitých dňoch zasadať a súdiť previnilcov. Starý trestný kódex poznal viac než 60 druhov previnení, ktoré si zasluhovali trest smrti. Zároveň s hrdelným právom dostali Košice aj právo vydržiavať si kata. Tento kat – carnifex– bol v stredoveku považovaný za osobu nečistú. Žil izolovane od ostatných občanov mesta. Bydliskom košických katov až do r.1791 bola časť poschodia Miklušovej väznice, tzv. „Katov byt“. V súčasnosti sú interiéry týchto miestností zariadené nábytkom zo 17.-18. st., ktoré nám dokumentujú dobové bývanie.V niekdajšej väzenskej kuchyni sú vystavené predmety, ako: popravčí meč, popravčia stolička pochádzajúca z 18.st. ( naposledy použitáv r.1834).
V podzemných priestoroch boli zriadené väzenské cely, mučiareň, samotky a cela odsúdeného na smrť.Pôvodné drevené schody vedú z prízemia priamo do miestnosti bývalej mučiarne, kde sú vystavené niektoré pomôcky katov. V pivničnej cele, ktorá sa nachádza pod kuchyňou, je spustené cez padacie dvere vedro, v ktorom sa podávala voda a aj potrava väzňom. Miestnosť, ktorá sa nachádza pod dvorom, slúžila dlhé roky ako žumpa. Podľa miestnej tradície sem boli hodené telá troch jezuitských pátrov tzv. “košických mučeníkov“, ktorí boli umučení v r. 1619. Pri reštauračných prácach sa prišlo aj na podzemnú chodbu, ktorá vychádzala z Miklušovej väznice. Pochádza asi z 15.st. a slúžilavojenským účelom.
Na pôdoryse suterénu a prízemia Miklušovej väznice zaujmú odborníka na prvý pohľad niektoré extrémne silné murivá východného domu. Dosahujú hrúbky od 130 do 155 centimetrov. Zachovali sa v takej pôdorysnej podobe, že z nich možno rekonštruovať podobu najstaršieho tu stojaceho domu. Fakt, že sú kamenné múry extrémne silné naznačuje, že stavba, ktorej patrili, bola buď vysoká, teda vežovitého charakteru, alebo bola stavaná s ohľadom na vlastnú obranu, ako samostatná pevnôstka. V oboch prípadoch možno takýto dom časovo zaradiť hlboko do minulosti. V prípade vežového domu do prelomu 13. a 14. storočia, v prípade domu-pevnôstky dokonca do čias, keď ešte nestáli mestské hradby, teda pred rok 1260. V tom prípade by patrila najstaršia stavebná etapa východného domu Miklušovej väznice do vôbec prvej generácie kamenných mestských domov v Košiciach!
Kat svoje obete nielen premyslene mučil, ale neskôr im vo väzenských celách rany aj sám liečil, len aby zniesli ďalšie mučenie.
Popravy sa v Košiciach odohrávali na rôznych miestach (aby to každý z obyvateľov mal občas na popravu ďaleko a inokedy blízko). Popraviská boli v centre na dvore bývalej radnice, kde už stojí Štátne divadlo, či o kúsok ďalej pri Urbanovej veži, alebo hneď vedľa práve spomínanej Miklušovej väznice na dvore Katovej bašty. Vojaci zasa mali svoje miesto na popravy tam, kde už stojí morový stĺp, a tí, čo neboli hodní ani peknej popravy v meste, museli sa terigať až na terajšie Sídlisko Železníky.
Takto to chodievalo viac než pol tisícročia, pričom s poslednou popravou v roku 1837 mestu vypomohol budapeštiansky kat. O 35 rokov už mestská rada stratila aj svoje súdne právomoci a väznica začala byť navštevovaná (do roku 1909) delikventmi prichytenými mestskou políciou. A neskôr alkoholikmi, lebo to už z nej bola záchytka.
Ale bola by škoda, keby v takom objekte boli takí, čo nie sú v stave oceniť jeho historickú hodnotu. Preto v roku 1911 mesto odovzdalo "Miklušku" múzeu. To ju využívalo ako svoj sklad až do 2. svetovej vojny....
Upozorňujeme, že Ťa sníma kamera Mestskej polície (ako aj celé centrum...). Pre lepší pocit sa môžeš pri odlove postaviť čelom k podchodu. Ubezpeč sa, že krabka pri návrate drží. VEZMI SI CERUZU! Ďakujeme.