Ján Hollý
básnik, národný buditeľ, prekladateľ, jediný významný poet píšuci bernolákovčinou
* 24.03.1785 Borský Mikuláš
† 14.04.1849 Dobrá Voda
Pochádza z rodiny roľníka. Literárnej tvorbe s začal venovať počas štúdií v Trnave. Na jeho vývin mal najväčší vplyv prof. J. Palkovič, ktorý sa stal jeho mecénom a vydavateľom jeho kníh.
Bol velmi nadaným žiakom. Počas študentských rokov začal prekladať grécke a latinské hrdinské básne Horácia, Homéra a Ovídia a zaoberal sa aj všeobecnými otázkami poézie (v rukopisnej básnickej polemike s J. Fándlym z r. 1805). Pod vplyvom Juraja Papánka a Juraja Fándlyho pokladal slovenský národ za jadro Svätoplukovej ríše a Slovákov za priamych dedičov Veľkej Moravy.
Ako básnik predstavil najmä hrdinskosť Slovákov a ich kresťanskú minulosť, najstaršiu medzi Slovanmi. Predstavil aj pôsobenie a kultúrnu i duchovnú misiu Cyrila a Metoda na Veľkej Morave, spracoval aj ich životopisy. Do centra svojej tvorivosti postavil cyrilometodskú ideu ako pevný kresťanský základ.
Jeho básnický génius sa prejavil v tom, že v čase nízkeho národného sebavedomia a malej viery stvoril mohutný epický sloh aj verš a z minulosti Slovákov predstavil najmä ich hrdinskosť. Zaujímavo a čarovne zobrazil život jednoduchých ľudí, najmä pastierov.
Pre pôvodnú básnickú tvorbu si vybral formu antického eposu. Ako obrodenecký autor chcel spevom o slávnej minulosti svojho národa posilniť proces formovania sa nového národného povedomia v období boja proti feudalizmu.
Súčasne s eposmi tvoril aj menšie skladby, ktoré nazýval selankami. Desať z nich bolo otlačených v Zore I (1835) , desať v Zore II )1836) a jedna v Zore IV )1839). Vytvoril ich podľa vzoru Vergiliových bukolík s rozličnými témami. Na zobrazení postáv selaniek sa prejavil vplyv herderovsko-kolárovskej koncepcie charakteru starých Slovanov. Selanky tvorili prechod medzi eposmi a lyrickými básňami, žalospevmi a ódami.
Patrí k najtalentovanejším básnikom píšucim v bernolákovčine. Vytvoril dielo klasické všetkými svojimi znakmi. Vyšiel z nadhľadov a orientácie bernolákovcov, ale napojil sa na prúdy slovenského národného obrodenia, reprezentovaného J. Kollárom a P. Šafárikom. Jeho dielo obdivovali aj mladí štúrovci. Aj keď si zvolili stredoslovenskú slovenčinu za spisovný jazyk, nerozišli sa s ním, hoci do konca života zotrvával na bernolákovčine.
Vedel zaujať stanovisko k celonárodnému kultúrnej problematike. Vzdal úctu jazykovému zákonodarcovi a zdôvodnil oprávnenosť slovenčiny ako spisovného jazyka. Vo viacerých zobrazil krásu prírody.
Po vysvätení za kňaza v roku 1808, posobil v neďalekej obci Pobedím a vtedy často chodieval tvoriť práve do tohoto lesíka. Pri požiari 3. 5. 1843, kde okrem dediny Madunice zhorela aj fara a kostol, utrpel zranenie a požiadal cirkevnú vrchnosť o penzionovanie. Prišiel o celé osobné vlastníctvo a zhoršil sa mu aj slabnúci zrak. V núdzi sa ho ujal farár na Dobrej Vode Martin Lackovič, jeho bývalý spolužiak, ku ktorému sa v lete 1843 presťahoval a kde neskôr aj zomrel.
Priateľov a čitateľov mal aj v Čechách, kde napr. K. A. Vinařický bol nadšeným vykladačom a prekladateľom jeho poézie. Na Hollého dielo nadviazali aj A. Sládkovič a P. O. Hviezdoslav.
Na Dobrej Vode vznikol nad jeho hrobom pomník vďaka zbierke, ktorú zorganizovali Ján Palárik a Jozef Kariol Viktorin. Slávnostné odhalenie pomníka v prítomnosti Ľudovíta Štúra sa konalo 11. 5. 1854. Na Dobrej Vode je aj Pamätná izba Jána Hollého a v Maduniciach, kde pôsobil 29 rokov, je pred rímskokatolíckym kostolom Pamätník.
Ku keške: treba si priniesť pero a nespoliehat sa uplne na GPS,final treba odspodu otáčať, dúfame že poteší.