Keš je venovaná Pierrovi de Coubertinovi, zakladateľovi Olympijských hier, po ktorom je pomenované aj piešťanské gymnázium.

Pierre de Fredy, Barón de Coubertin bol francúzsky pedagóg a historik, zakladateľ Medzinárodného olympíjskeho výboru. Je považovaný za otca novodobých olympijksých hier. Narodil sa do francúzskej aristokratickej rodiny, stal sa učencom a študoval širokú škálu predmetov, predovšektým vzdelávanie a históriu.

Pierre de Coubertin

Pierre Fredy (neskôr barón Coubertin) sa narodil v Paríži, 1. januára 1863, ako tretí syn v rodine strednej šľachty. Rodinná tradícia hovorila, že meno Fredy sa prvýkrát dostalo do Francúzska v 1. časti 15. storočia, a prvý zaznamenaný titul šľachty dal rodine Ľudovít XI predkovi, ktorý sa tieť volal Pierre de Fredy (1477). Predkovia Pierra de Coubertina, zo strany jeho otca, majú korene v Taliansku a do Francúzska prišli niekedy v 15. storočí. Pôvod matkinej rodiny siaha na severozápad Francúzska, do hornej Normandie. Ďalšie vetvy jeho rodiny siahali ešte ďalej do francúzskej histórie, a rodokmeň oboch strán jeho rodiny zahŕňali šľachticov rôznych postavení, vojenských generálov a spolupracovníkov kráľov a princov Francúzska. Rodina, vôbec zhľadom na svoju pozoruhodnú históriu, mala nepochybne výrazný vplyv na formovanie charakteru a poznatkov Pierra de Coubertina, ktorého aristokratický duch túžil po dobrodružstve a objavovaní a mal súčasne sklony k umeniu a hudbe.

Jeho matka - Marie–Marcelle Gigault de Crisenoy - bola pobožná a vzdelaná žena. Pierre bol jej miláčikom a matka ho zasvätila do umenia, cestovania a do športu. Pierrov otec, Charles barón Fredy de Coubertin bol statočný, bezúhonný a takisto pobožný človek so širokým kultúrnym rozhľadom. Taktiež bol skalný rojalista a skvelý umelec, ktorého maľby sa vystavovali a dostávali ocenenia v Parížskom salóne, prinajmenšom v tých rokoch , keď nechýbal v protestoch proti vzostupu moci Napoleona III. Jeho obrazy boli často sústredené na témy Rímskokatolíckej Cirkvi, klasicizmu a šľachty - odrážali tie veci, o ktorých si myslel, že sú najdôležitejšie. V neskoršom beletrizovanom autobiografickom diele nazvanom Le Roman d'un rallié, Coubertin hovorí o vzťahu s jehou matkou aj otcom, že bol trochu napätý počas jeho detstva a dospievania.

Coubertin vyrástol v dobe intenzívnych zmien vo Francúzsku: prehra Francúzska v prusko-francúzskej vojne, Parížska komúna (socialistická vláda, ktorá vládla Parížu od 18. marca do 28. mája 1871) a ustanovenie Tretej Francúzskej republiky a neskôr Dreyfusova aféra. Ale kým tieto udalosti ovplyvnili jeho detstvo, jeho školské skúsenosti ho tiež formovali. v Októbri 1874 ho rodičia zapísali na novú Jezuitskú školu Externat de la rue de Vienne (Jezuitské kolégium na Madridskej ulici v Paríži), ktorá sa stále stavala počas prvých piatich rokov. Kým veľa študentov navštevovalo denné štúdium, Coubertin bol stále pod dohľadom Jezuitského kňaza, ktorý - ako rodičia dúfali - mu bude vštepovať pevnú morálku a náboženské vzdelanie. Snaživý, naoko poslušný, inteligentný, dobre študujúci žiak, ale na každú hodinu si urobil vlastný názor. Bol medzi troma najlepšímei študenmi v triede, a bol člen elitnej školskej akadémie, ktorá sa skladala len z najlepších a najšikovnejších žiakov. Napriek jeho vzdoroitosti doma, Coubertin dobre adaptoval na prísnosť Jezuitského vzdelania. Mal rád učiteľov, ich kultivovanosť, oddanosť, pedagogický prístup a spoľahlivosť. Zo všetkých jeho učiteľov naňho najvýraznejšie zapôsobil učiteľ spoločenských vied a rétoriky, otec Caron. On mu dal zmysel pre lásku ku krajine, kde filozofi boli básnikmi, spisovatelia a umelci boli zbytoční a žili na účet štátu, významní ľudia inklinovali k exilovej diktatúre, bohovia boli humánni a patetickí, vlády nestabilné, ľud zdatný, vojaci neprezieraví a hrdinskí. Lásku ku krajine, ktorá na to, aby dobyla svet, musela najskôr zaniknúť. Grécko. Inšpirovali ho Atény a neskôr, logicky aj Sparta. To Grécko, v ktorom sa rinčanie zbraní medzi bojachtivými provinciami zmenilo na slávny chorál v Olympii.

Rojalisticky zameraná rodina chcela, aby sa Pierre stal vojakom, diplomatom alebo právnikom. Ako aristokrat, Coubertin mal množstvo možností, kde sa uplatniť, vrátane potencionálne vysokého postavenia v armáde alebo v politike. On si ale vybral, že bude učenec, študovanie, a neskôr písanie o širokej palete rém, vrátane vzdelávania, histórie, literatúry a sociológie. Priťahovali ho tiež myšlienky republikanizmu, v ktorom videl nádej obnovy Francúzska.

Predmet o ktorý sa najhlbšie zaujímal bolo vzdelávanie (výchovu), a svoje štúdium zameral na telesnú výchovu a úlohu športu vo výučbe.

Po štúdiách sa veľmi zaujímal o históriu a vzdelanie. Vo voľnom čase športoval - robil veslovanie, tenis, cyklistiku, ale jeho najväčšou radosťou bola jazda na koni v rozkvitnutom lese. V Paríži navštevoval pravidelne telocvičňu, kde sa boxovalo. Box, tento mužský tanec, v ktorom sa človek snaží vyhnúť úderom a používa finty skôr ako násilie. Potom, čo si vybil energiu na boxe, prichádzal domov a hral na klavíri. Hral inštinktívne, viac s citom ako technicky a hral všetko, čo mu prišlo na um bez toho, aby sa niekedy pozrel do partitúry.

V roku 1894 sa oženil s Marie Rothan a mali 2 deti. Obidve boli postihnuté, neustále sa o nich obával.

Keď prvýkrát navštívil Anglicko (1883) sa stretol s Dr. Thomasom Arnoldom, riaditeľom „Rugby schol“ a študoval jeho program výučby telesnej výchovy na tejto škole. Coubertin pripisoval rozmach Britskej sily počas 19. storočia práve týmto metódam a začal podporovať ich používanie na Francúzskych inštitúciach. Začlenenie telesnej výchovy do učebného plánu Francúzskych škôl sa stalo trvalou snahou a túžbou Coubertina.

V skutočnosti, Coubertin zveličoval dôležitosť športu pre Dr. Arnolda, koho videl ako 'jedného zo zakladateľov športovej galantnosti'. Obnovujúci vplyv športu, z ktorého bol Coubertin ohromený pravdepodobne vznikol skôr v románe Tom Brown's School Days ako výlučne z myšlienok Arnolda samotného. Napriek tomu, Coubertin bol nadšenec takýchto myšlienok, potreboval impulz a našiel ho v Anglicku a v Dr. Arnoldovi. "Thomas Arnold, vedúca osobnosť a vzor pre Anglických pedagógov."napísal Coubertin, "dal všetkým presný recept, akú úlohu hrá vo vzdelávaní. Cieľ bol rýchlo dosiahnutý. S ihriskami v Anglicku sa roztrhlo vrece."

Coubertin si zakladal na fyzicky vyspelom, morálne zdravom, podľa možností vzdelanom indivíduu, ktoré si je vedomé vlastnej intelektuálnej hodnoty, ale aj miery svojich vedomostí. Pre toto indivíduum je dôležitý harmonický život v rámci rodiny, obce aj národa.

Športová činnosť, ako hlásal Coubertin, sa vyvíja v prirodzených alebo v umelých podmienkach, charakter ktorých treba dôkladne študovať. Každý šport vyžaduje sebe vlastné kvality fyzické, intelektuálne a morálne. Na zaistenie plynulosti športovej činnosti a na rozvíjanie harmónie tela a duše, inteligencie, vôle a charakteru, treba uvedené kvality rozlišovať. Coubertinov grécky ideál sa spája s kľudom, teda so sebaovládaním vo víre života. Takisto sa spája s filozofiou, ktorej užitočnosť je každodenná a s fyzickým zdravím a krásou, ktorá spočíva v harmónii človeka a jeho okolia.

Na propagáciu svojich ideí založil Coubertin Ligu (1887) a svojou výchovnou metódou získaval postupne ďalšie a ďalšie školy. Školské športové hnutie sa rýchlo rozrastalo a pri príležitosti Kongresu pre telesné cvičenia (1889) sa konali aj športové súťaže s účasťou viac ako 700 francúzskych škôl.

V roku 1889 precestoval Kanadu a Ameriku, aby spoznal metódy vzdelávania používané v tamojších školách.

Keď sa znovu dostal do Anglicka, stretol sa s doktorom Williamom Penny Brookes, zakladateľom „Much Wenlock games“, každoročnej súťaže podobnej Olympiáde. Súhlasil s Brookes-ovou myšlienkou, že šport by mal byť súčasťou vzdelávania, nie len rekreačnou aktivitou.

V tomto čase boli okolo Olympie nájdené artefakty, ktoré potvrdili, že Olympia bola bohaté a prosperujúce miesto. Pierre de Coubertin začal snívať o obnovení antických Olympijských hier. Coubertin, ktorý pracoval na reforme pedagogiky, si uvedomil, že obnovenie olympijských hier na pedagogickom základe bude prínosom pre výchovu na celom svete. V roku 1892 podal návrh Parížskemu športovému združeniu. Návrh nebol prijatý.

Coubertina to neodradilo, a v roku 1894 pozval športovcov z deviatich rôznych krajín na športovú konferenciu. Navrhol obnovenie starovekých Olympijských hier, a tentoraz bola myšlienka vrelo prijatá. Rozhodlo sa, že moderné Olympijské hry sa budú konať každé štyri roky, a každé hry budú v inej krajine. Všetci jednohlasne súhlasili, že prvé Olympijské hry sa budú konať v Grécku.

Vznikol Medzinárodný olympijský výbor, aby dozeral na prípravu a organizáciu Olympijských hier. Spočiatku bol Coubertin generálnym tajomníkom Medzinárodného olympijského výboru, ale v roku 1900 prevzal po Grékovi Demetriovi Vikélasovi funkciu predsedu.

Napriek počiatočnému úspechu, následné hry v roku 1900 v Paríži a 1904 v St. Louis v USA boli zatienené medzinárodnými výstavami konanými v tom čase a dostalo sa im len málo pozornosti médií.

Tento trend sa podarilo zvrátiť štvrtými Hrami konanými v roku 1906 a Olympijské hry sa stali najdôležitejšou športovou udalosťou. De Coubertin vytvoril pre Hry v roku 1912 nový šport - moderný päťboj a neskôr odstúpil z vedenia MOV po ďalších Hrách konaných v Paríži v roku 1924.

Funkciu predseduvykonával až do roku 1925, kedy ho vystriedal belgický gróf Henri de Baillet-Latour. Od roku 1925 sa Coubertin venoval reforme pedagogiky a veľa publikoval.

Pierre de Coubertin tiež pomohol so založením tradícií, ktoré pokračujú do dnešného dňa – päť kruhov, Olympijská vlajka, prísaha a motto. Vydal mnoho publikácií na tému šport a vzdelávanie – jeden z jeho najslávnejších výrokov je „Najdôležitejšie na Olympijských hrách nie je vyhrať, ale zúčastniť sa.“

Olympijská myšlienka a Coubertinovo dielo sa postupne šírilo svetom ako hnutie, ktoré nepoznalo národnostné, náboženské, politické či spoločenské rozdiely.

Pierre de Coubertin umrel 2. septembra 1937. Pochovaný je v Lausanne. Jeho srdce bolo uložené v Olympii, kde je v súčasnosti areál Medzinárodnej olympijskej akadémie.

Ku keške

Afrika – 1

Amerika – 2

Austrália – 3

Ázia – 4

Európa - 5

Keš nie je na pôvodných súradniciach! V okolí sa predovšetkým pred ôsmou a po obede pohybuje množstvo školákov. Odporúčam odlov skoro ráno, alebo až večer. Snažte sa byť čo najviac nenápadní. (pokiaľ to len pôjde) Nebojte sa keš zo skrýše trochu silnejšie potiahnuť! Nastavte ruku, logbook a vecičky na výmenu budú z kešky vypadávať postupne. Potom ju tam zase poriadne zasuňte a skontrolujte, či drží a nechajte trčať drôtik!

Viac o škole už onedlho!

English translation coming soon!