Svinia
Svinia sa nachádza v Šarišskej vrchovine v údolí Veľkej a Malej Svinky. Obec patrí medzi najstaršie obce v bývalej Šarišskej župe. Dedina patrila maďarskému rodu Meršeovcov z Budapešti od roku 1262 do roku 1918. Do roku 1262 osada Svinia patrila bánu Bankovi zo Slavónska.
Z minulosti tu ostalo veľa kultúrne významných pamiatok. Patria medzi ne kostol, kostolná veža, stará fara, kúria a kaštieľ.
Kostol narodenia Panny Márie
Rímsko-katolícky, gotický kostol je zasvätený Narodeniu Panny Márie. Prvá písomná zmienka o kostole je z roku 1274. Po viacerých prestavbách kostol stojí dodnes. Pod týmto kostolom sú hrobky majiteľov panstva Svinia. V 17. storočí bola ku kostolu pristavená renesančná veža. Ležali pod ňou telá niektorých obetí prešovských jatiek. Kúria je jednopodlažná budova s rovnými stropmi. Dnes je v nej základná osobitná škola. Ďalšou pamiatkou je kaštieľ z druhej polovice 18. storočia. Miestnosti v tomto kaštieli sú zaklenuté pruskými klenbami.
kaštieľ kúria
Významnou udalosťou pre obec Svinia je tajné pochovanie prešovských mešťanov, ktorí boli popravení generálom Antoniom di Caraffom (1646 – 1693) roku 1687.
Obec je doložená z roku 1249 ako Zynna, Scynna, neskôr ako Scinefolua, Sywnyefalwa (1262), Swyna, Suyne (1307), Swynne (1389), Swiňa (1786), Svinia (1927); maďarsky Szinye.
V roku 1262 bývalý majetok Banka dostal Merše, syn Benedikta. Od 13. storočia bola centrom panstva Svinia. Súčasť panstva tvorili obce: Bertotovce, Ďaletice, Drienica, Fričovce, Hendrichovce, Hermanovce, Chminiany, Chminianska Nová Ves, Chminianske Jakubovany, Jarovnice, Kojatice, Lačnov, Lažany, Lipovce, Ovčie, Renčišov, Svinia, Šindliar, Široké, Štefanovce, Veľký Slivník, Záhradné.
V roku 1427 mala obec 50 port. Patrila Merseovcom., od 17. storočia do 19. storočia Szinyeiovcom. V roku 1493 dostala trhové právo. Koncom 17. storočia bola v obci škola, v 18. storočí pošta. V roku 1787 mala 63 domov a 544 obyvateľov, v roku 1828 mala 82 domov a 645 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom, tkaním a pracovali v lesoch.
Za I. ČSR obyvatelia pracovali ako roľníci a poľnohospodárski robotníci na miestnom veľkostatku. Ženy sa zaoberali tkáčstvom. JRD bolo založené v rok u1959Časť obyvateľstva pracovala v priemyselných podnikoch v Prešove a v Košiciach.
Stránka obce História
Župčianska legenda
Idem Vám porozprávať príbeh dávno zabudnutý, typický pre časy, v ktorých žil veľký človek a humanista - Jonáš Záborský. Rozprával mi ho pred časom zosnulý Miroslav Novotný, takmer storočný starček, ktorý žil v obci Víťaz. Hrdinami tohto príbehu sú dva valaly, dve obce v Šariši. Prvá sa volá Župčany, a práve tu žil spisovateľ, kňaz Jonáš Záborský. Druhá susedná obec sa volá nepekne: Svinia, ale v Šariši jej hovoria nie Svinia, ale Sviňa.
Obe tieto obce susedia. Medzi nimi je kopec Chvalabohu, na ktorom od vekov bola postavená soška Panny Márie, a kedysi, keď chodievali hradskou z Prešova do Levoče ťažké furmanské vozy, každý z furmanov, keď vyšiel s povozom na ten kopec, si vydýchol a povedal: "Chvalabohu, že sme tu!" A tak kopec dostal meno Chvalabohu.
Čo sa na tomto Chvalabohu stalo, či nestalo? Tak to bolo, že istého leta, dávno je to už, prišla veľká búrka, prietrž mračien. Šarišania tomu hovoria, že "še obervala chmara". A zaujímavé, že do zbla poničila úrodu v Župčanoch, ale na kopci Chvalabohu, akoby sa zastavila a v susednej Svini už akoby nič, nepoškodila, nezúrila. Keď prišiel čas sejby, vybrali sa ľudia zo Župčian do Svine, poprosiť svojich susedov, aby im požičali zrna na siatie. Nepochodili. Sviňania odriekli, vraj sami nemajú.
Pochopiteľne také to konanie Župčiancov nepotešilo. Prišli domov a hnevali sa. Ktosi z nich prišiel na nápad, aby tvár sošky, ktorá stála a stojí na Chvalabohu, obrátili tak, aby smerovala len ku Župčanom, a aby sa "zrakom obracila do totej ňedobrej Švini". A tak aj urobili. V noci pekne prišli, obrátili sochu k svojej obci a povedali si: "Ňebudzeš ti chraňic totich živanoch. Mi ce postavili, ta budzeš ľem naša a hotovo."
O tomto čine sa čoskoro dozvedeli široko ďaleko a vysmievali sa občanom zo Svine, že sa "ku ňim Pana Marija obracila zos zadkem". Hanby mali dosť a kde prišli, tam počuli toto posmešné tvrdenie.
Vtedy vraj delegácia zo Svine prišla za župčianskym farárom Jonášom Záborským, aby dohovoril svojim farníkom, a prinútil ich dať sochu do pôvodného stavu. Sľúbil im, pokúšal sa o nápravu, no neuspel. Farníci mu povedali otvorene: "Sluchaju, to naša vec, do teho ňej oňi paľce nepchaju!" A tak utekali roky, až sa stalo čosi, čo rozhodlo.
Župčiansky richtár mal syna a ten richtárov syn sa na smrť zaľúbil do dcéry svinianského richtára. Dobre, stáva sa také čosi. I vybral sa župčiansky richtár ku svinianskemu i so synom, na vohľady. Prišli pýtať sviniansku dievku.
A vtedy sviniansky richtár ukázal richtársku múdrosť.
- Ňedam a ňedam! Moja dzifka vtedi pujdze do Župčanoch, až obracice Panu Mariju tak, že bi kukala i na Župčany i na Šviňu... . Povit som a tak budze!
No a čo? Nebudem vás napínať. Župčiansky richtár mal v obci slovo, presvedčil svojich rodákov, že by mohli teda, ako tú sochu obrátiť tak, aby... no veď viete. No. I stalo sa. Bola svadba, Panna Mária sa na ňu dívala do obidvoch obcí a susedia boli spokojný.
A iba kočiš, čo slúžil u pána farára Záborského, vedel o tom, že toto múdre riešenie poradil svinianskemu richtárovi sám figliar, Jonáš Záborský, farár župčiansky, slovanofil, spisovateľ a večne nespokojný človek, ktorý sa nebál postaviť aj proti nežičlivej vrchnosti.
Tak to totiž rozprával Miroslavovi Novotnému jeho dedo... .
A ja tak, ako som počul, tak aj odovzdávam túto legendu vám, milí moji... .
J.M.