Čemice sa nachádzali v strede Liptovskej kotliny, v nadmorskej výške okolo 565m. Zanikli pri výstavbe vodnej nádrže Liptovská Mara.
V roku 1287 kráľ Ladislav IV. povýšil Marka, Beňadika a Mórica z Palúdzky na zemanov. Pri tejto príležitosti poveril Demetera, župana Zvolenského komitátu, aby ich uviedol do vlastníctva majetku, ktorý im už patril a bol vyčlenený z chotára Palúdzky. Marek, Beňadik a Móric boli synmi Čema. Na uvedenom majetku vznikla osada Čemice, ktorá dostala názov odvodený od mena Čema, žijúceho v polovici 13. storočia.
Najstaršia priama správa o osade Čemice je z roku 1414. Čemice vtedy už dokázateľne jestvovali a patrili zemanom, ktorí tu mali kúriu. V písomnostiach z 15.-16. storočia sa Čemice vyskytujú pravidelne pod slovenským názvom Čemice, ojedinele pod maďarským názvom Chemehaz v zmysle Čemov Dom (ház = dom). Najmä maďarský názov dosvedčuje, že Čemice vznikli ako osada zemana Čemu. Osada Čemice aj v nasledujúcich storočiach patrila tamojším zemanom, ktorí si z názvu Čemíc odvodili priezvisko Čemický.
V polovici 17. storočia tam zemania Čemickovci usadili niekoľko poddanských rodín. V roku 1671 boli poddanské domácnosti zdanené od štaroch port. Zakrátko sa poddaní odsťahovali. Zemania tu usadili iných poddaných okolo polovice 18. storočia. V roku 1771 tu hospodárili tri sedliacke domácnosti, každá bývala vo vlastnom dome. Úradná komisia vtedy zaradila tamojší chotár do prvej akostnej triedy.
Stálymi obyvateľmi boli miestny zemania. V roku 1744 v troch kúriách bývali tri rodiny a domácnosti rodu Čemický. V roku 1790 už bolo 5 rodín, čo pretrvávalo aj okolo roku 1821.
V roku 1828 stálo v Čemiciach 11 obývaných domov, v ktorých žilo 73 dospelých obyvateľov. Z nich vyše 2/3 bolo evanjelikov, menšiu časť tvorili rímskokatolíci.
Čemice boli aj v prvej polovici 19. storočia malou dedinou so zemianskými aj poddanskými obyvateľmi.
Upozornenie!!! V žiadnom prípade nezastavujte na diaľnici!!! Použite doporučený parking! Ku keške vás od parkingu privedie najskôr poľná cesta, potom pôjdete krajom poľa a nakoniec úzkym chodníčkom až ku keške. GPS signál na mieste nebol moc stály, tak prikladám fotohint.
Bonus pre FTF-károv je to, že si nebudú musieť presekávať cestu žihľavou. :-) To sme už urobili s Tomáškom.