Príspevok z konferencie k letnému času – 17. 5. 2011, Senát PČR

Prvé náznaky zavedenia letného času sa objavili u amerického filozofa Benjamina Franklina na konci 18. storočia, ktorý v jednej zo svojich esejí uvažoval nad tým, ako lepšie využiť denné svetlo, aby sa ušetrilo za sviečky. Vážne sa však o tejto téme začalo uvažovať v súvislosti so spoločenskou modernizáciou, najmä so zavádzaním medzištátnej vlakovej dopravy, ktorá si vynucovala koncom 19. storočia zavedenie jednotného stredoeurópskeho času.

Prvý zásah do úpravy času priniesla až prvá svetová vojna. V roku 1916 ho zaviedlo Švédsko a potom Nemecko a s ním aj jeho spojenec Rakúsko-Uhorsko, takže sa po prvý krát dostali tieto opatrenia tiež do českej krajiny. Ľudia si ho nikde príliš neobľúbili. Nepopulárne nariadenie si medzi Francúzmi vyslúžilo prezývku „Boschova hodina“. Je však potrebné dodať, že vtedajšie nariadenie do určitej miery rešpektovalo prirodzený biorytmus človeka a posun o hodinu dopredu sa zaviedol v období od 1. mája do 30. septembra. Vo Veľkej Británii dokonca fungoval až od druhej polovice mája. Po prvej svetovej vojne bolo toto opatrenie veľmi rýchlo odbúrané, aj keď je zaujímavé, že vo Francúzsku to trvalo dlhšiu dobu, než v Nemecku.

Počas druhej svetovej vojny platil letný čas nepretržito od 1. apríla 1940 do 4. októbra 1942 a potom naďalej behom letných mesiacov 1943 do roku 1949. Dôvodom bola rýdzo ekonomická úvaha o zvýšení produkcie zbrojárskeho priemyslu vzhľadom k predĺženiu denného svetla vo večerných hodinách, pretože v noci bola povinnosť zatemnenia, čo komplikovalo továrenskú výrobu a po vojne, samozrejme, z ekonomického hľadiska. V tej dobe to však malo určitú logiku, pretože sa v rámci celkových nákladov spotrebovávalo okolo 25-30 %.

Po druhej svetovej vojne síce platili v niektorých častiach Európy zmeny času, v Nemecku boli dokonca zavedené v okupačných zónach posuny o dve hodiny. V tejto dobe malo jeden unikát tiež Československo, ktoré vládnym nariadením z 27. novembra 1946 zaviedlo od 1. decembra 1946 zimný čas, teda posunutie o hodinu neskôr oproti stredoeurópskemu času. Dôvodom na zavedenie zimného času boli hospodárske okolnosti, „najmä nedostatok výkonu v elektrárňach, ktoré sú už teraz v napätej situácii, nakoľko sa im nedostáva asi 10% výkonu v kW na prekonanie rannej a večernej špičky, nastávajúcej medzi 7. - 8. hod. a medzi 16. - 20. hod. stredoeurópskeho času. Zavedením zimného času bude zaťaženie elektrární rozložené priaznivejšie a priemyselným odvetviam bude zaistená nerušená dodávka elektrického prúdu“.

Striedanie letného a zimného času však v Európe skončilo koncom 40-tych rokov a potom už platil počas takmer troch desaťročí štandardný stredoeurópsky, teda zimný čas.  K úvahám o zmene času prispela predovšetkým ropná kríza po izraelsko-arabskej vojne „Jom Kippur“ v októbri 1973, ktorá viedla k prudkému vzrastu cien ropy a následnej zdĺhavej hospodárskej recesii v západnej Európe. Najskôr bola situácia riešená zavádzaním dní bez áut a obmedzovaním automobilovej dopravy, ale vzhľadom k ďalším ekonomickým stratám, sa pristúpilo k riešeniu v podobe zmeny času, ktorý najskôr zaviedlo Francúzsko a niekoľko ďalších štátov, každý však zavádzal termín inak (napríklad Taliansko v 70-tych rokoch ho malo len od konca mája do konca septembra). Mal byť zavedený vo väčšine európskych krajín v roku 1978. Proti tomu sa vtedy v niektorých krajinách, najmä v Nemecku a Rakúsku, ozvali zamestnanecké zväzy, ktoré upozorňovali na nepríjemnosti, spojené so skorým vstávaním napríklad pre vidiecke deti, ktoré chodili peši do školy, a tiež pre tehotné ženy. Z tohto dôvodu napríklad argumentovali nemecké odbory zákonom na ochranu matiek. Výrazne proti sa postavili strany, reprezentujúce vidieckych voličov, pretože podľa ich názoru prišiel vhod letný čas iba obyvateľom miest. Vzhľadom k obave z odlivu voličskej priazne behom 70-tych rokov, k zjednoteniu zavedenia času nedošlo. To sa začína v Európe presadzovať až začiatkom rokov 80-tych.

Problematická situácia bola napríklad v Spolkovej republike, ktorá sa musela prispôsobiť ako svojim západným susedom, tak ale aj NDR, a to najmä kvôli Berlínu, aby toto mesto nebolo rozdelené nielen múrom, ale tiež časovými posunmi a tak bol letný čas jednotne zavedený v roku 1980. Pritom však analýza spolkovej vlády v roku 1976 uvádzala, že viac svetla večer vôbec nesúvisí s úsporou energie, navyše sa experti už vtedy obávali toho, aby namiesto úspory energie nedošlo k jej zvýšeniu.

Jednou z najdlhšie odolávajúcich krajín bolo Švajčiarsko. Tu bolo ľudovým referendom odmietnuté zavedenie letného času v máji 1978. Ľudia nesúhlasili nielen kvôli zdravotným ťažkostiam pre seba, ale tiež kvôli zvieratám. Federálny parlament však nakoniec, vzhľadom k harmonizácii dopravy s okolitými štátmi, rozhodol, navzdory referendu, o jeho zavedení v roku 1981.

Čo sa týka Československa, tu malo veľký vplyv na zavedenie letného časupočasie. Na počiatku roka 1979 zasiahla republiku neobvykle silná, niekoľkotýždňová vlna mrazov, ktorá spôsobila značné výkyvy v dodávkach elektrickej energie, čo viedlo k tomu, že večer bola na niekoľko hodín vypínaná. Predpokladalo sa, že posun o hodinu dopredu výrazne zníži spotrebu elektrickej energie vo večerných hodinách. A to bol tiež jeden z hlavných argumentov, aby sa posun času zaviedol trvale znova. Argumentom pre jeho zavedenie bolo, podľa názoru predsedníctva ÚV KSČ, tiež zvýšenie pracovnej produktivity odpoludňajších pracovných zmien. V neposlednom rade, bol uvádzaný väčší komfort pri voľnočasových aktivitách a pri dovolenkách, čo je jeden z najviac využívaných argumentov pre zachovanie letného času aj v súčasnosti. Vtedy neboli zohľadňované zdravotné problémy alebo trebárs problémy v poľnohospodárstve, ale, podľa názoru dobových komentárov, jediné vážne ťažkosti nastanú u medzinárodných rýchlikov. Ostatné námietky boli odbité strohou poznámkou, že náš režim nebude natoľko zmenený, aby sme si s prípadnými nezrovnalosťami v rodine a osobnom živote nevedeli poradiť.

V roku 1979 sa stal oficiálnym dátumom zavedenia letného času 1. apríl 1979. V nasledujúcich rokoch bol časový posun prvú aprílovú nedeľu. Podľa názoru komunistickej tlače, sa podarilo docieliť úspory okolo 5-10 %. O rok neskôr, v roku 1981, sa však ustálilo pravidlo, že letný čas bol zavádzaný pravidelne posledný marcový víkend a končil posledný októbrový víkend. Ďalšiu zmenu však prinieslo nariadenie Európskeho parlamentu, podľa ktorého od roku 1996 trvá zmena času až do konca októbra (je pritom zaujímavé, že vtedy na protest nezaviedla portugalská vláda zmenu času, vzhľadom k nespokojnosti občanov, ale tento vzdor trval iba rok).

Je vidieť, že otázka letného času bola diskutovaná aj v minulosti a dá sa povedať, že bola prijímaná s veľkými kontroverziami. Domnievam sa, že aj v súčasnej dobe je potrebné viesť o tejto otázke serióznu diskusiu a premýšľať o tom, či by bolo možné uviesť do súladu prirodzené záujmy, biologické rytmy človeka s ekonomickými a inými záujmami.