|
Rolko si pretrel ospalé očká. Ledva ich rozlepil. Pod vyhriatou perinou sa napol ako struna, aby si trochu ponaťahoval kosti a vzpružil myseľ. Tradične ponocoval aj predchádzajúcu noc a tak veľmi sa mu nechcelo opustiť toto pre neho malé „nebíčko“ na zemi. Ale musel. Jedným očkom pozrel na kalendár visiaci na stene. Dvojciferná číslica oznamovala, že je už načase trochu sa umazať od múky a nechať prevoňať chalúpku vôňou pečenia, medu a škorice. „Nuž je najvyšší čas, aby mi tie „pampúšiky“ do Vianoc aj zmäkli,“ skonštatoval Rolko a vykĺzol spod periny.
Roztvoril mrazom vyzdobené okná, aby vpustil do chalúpky aspoň pár lúčov zubatého slnka. Avšak, pomedzi paprsky sa vplazil aj až príliš osviežujúci mrazivý vánok ako Rolko očakával. „Fúha, dnes to vidím aj na spoďáre“, zašomral Rolko a vydýchol paru do prázdna.
Po dôkladnej kontrole aj tých najtajnejších zásob Rolko skonštatoval, že je nevyhnutné navštíviť zopár priateľov. Navrstvil sa ako cibuľa a poď ho do dediny.
Podvečer znavený, ale spokojný sa vrátil do svojej chalúpky. Mal plný batôžtek dôležitých ingrediencií, bez ktorých by jeho medovníčky neuzreli svetlo sveta a nemohli sa rozplývať na maškrtných jazýčkoch. A hlavne, chýbali by na štedrovečernom stole.
Vytiahol z police tú najhrubšiu knihu s receptami a začal hľadať. Preletel stranami až mu vlasy nadvihovalo. Preletel ešte raz a potom ešte raz. „Áááá, tu je!“ natešene zvolal. V rukách sa mu ocitol starý, zažltnutý papier. Sem-tam a najmä časom pribúdajúce mastné fľaky sa stali neoddeliteľnou súčasťou tohto na prvý pohľad bezcenného zdrapu papiera. Trasľavou rukou napísaný recept na najlepšie medovníky v celom Škriatkolande bolo Rolkove vzácne dedičstvo po svojej praprapraprastarej mame.
Najmä v predvianočnom čase rád spomínal na chvíle, keď so svojou starou mamou a mamou piekli vianočné dobroty. A hoci je pečenie skôr ženská zábavka, Rolka takéto „čarovanie“ s prísadami uchvátilo. O tom, že mal pečenie v malíčku vedeli aj všetci v dedine. A hoci sa či už priemerne alebo nadpriemerne zručné škriatko-gazdinky snažili rok čo rok upiecť aspoň tak dobré medovníky ako tie Rolkove, nikdy sa im to nepodarilo. Experimentovali s prísadami, ale hlavne sa usilovali z Rolka tajomstvo o jeho neobyčajných medovníkoch vylákať. Predsa len príliš tvrdé, hrboľaté či beztvaré medovníky nie sú to pravé orechové.
Rolko nanosil z komory všetky potrebné suroviny na stôl, nezabudol vyložiť ani batôžok, v ktorom si doniesol najsladší lesný med od škriatka Edwina a vajíčka od šťastných sliepok tetky Asabelly. Pomädlil si ruky, zo dva razy tleskol a nadšene zvolal: „Tak, poďme na to!“ Jedným očkom sledoval inštrukcie v recepte, či predsa len postupuje správne. Múka, vajíčka, med, maslo, orechy, ba aj škorica….všetko v množstvách ako napísala praprapraprastará mama Astrid sa razom ocitli v miske s odbitým uchom. „Ešte nesmiem zabudnúť na klinčeky.“ zašomral Rolko a pridal zopár ďalších ingrediencií, ktoré sú však rodinným a zároveň výrobným tajomstvom a tie vám na Rolkovu žiadosť nesmiem prezradiť. Po chvíľke miesenia sprevádzaného vrzavým zvukom starého stola si Rolko očistil zapatlané prsty od cesta a nechal ho dve hodinky v komore odpočívať.
Ani sa nenazdal a kukučka na hodinách ohlásila desať hodín a to už Rolko vedel, že je čas pokročiť v pečení ďalej. Keby mal Rolko schopnosť vykrajovačky oživiť, určite by už na stole tancovali od natešenia a netrpezlivosti polku. Valčekom hladkal cesto zo strany na stranu, zhora nadol a formičky pod prstami tvarovali hviezdičky, vločky, stromčeky, srdiečka…. A šup s nimi do pece. Jeden pekáč, druhý pekáč,…. pri deviatom ich Rolko prestal počítať. Ani sa nenazdal a mal plnú krabicu chutných, voňavých medovníčkov.
Ako si tak spokojný so svojou prácou pochutnával na ešte chrumkavých medovníčkoch, spomenul si na slová starej mamy: „Chlapče zlatý, úspech nie je náhoda ani šťastie. Úspech je robiť veci srdcom a dušou. Sú to dôležité ingrediencie každodenného života.“
Rolko vložil posledný zvyšok rozchrúmaného medovníka do úst, zatvoril krabicu plnú voňavých „pampúšikov“ a odniesol ju do komory.
|