Dnes bol deň, kedy si konečne kvetinárka Alica a Rolko dokázali nájsť dieru vo svojich preplnených diároch. Vyfešákovaný a navoňaný Rolko vydal sa do mrazivého, ale zato slnečného dňa na návštevu k Alici. Už mu slinky tiekli na jej krémové venčeky, ktoré mu sľúbila.
KeďŽe Alicina chalúpka stojí pod lesom na konci jednej z kľukatých ciest Škriatkolandu, ktorá z vtáčej perspektívy pripomína písmeno „s“, Rolko bývajúci presne na opačnom konci vydal sa skratkou popod les.
Vydychujúc zo sEba paru do prázdna, brodiac sa snehom obdivoval krásu spiacej prírody. Vrzgajúci sneh pod nohami sem – tam prerušilo krákanie vrán, ktoré si urobili v korunách stromov hniezda. Kráčajúc okolo snehom zasypaných stromov ani na moment neodolal zasneženým prehýBajúcim sa konárom ihličnanov. Pristúpil bližšie k statnému smreku, stojac na špičkách šponujúc sa k nebesám sotva uchopil koniec jednej vetvičkY. So zatvorenými očkami, zaťahal zopárkrát za Trs ihličia a radostne si užíval ako milióny tancujúcich vločiek dopadajú na jeho tvár, kabátik,... až k zemi.
Za hranicOu lesa cesta chvíľu pokračovala lúkou. Slnečné lúče odrážajúce sa od Bielej prikrývky prinútili žmúriaceho ROlka, natiahnuť čiapku viacej cez oči, aby mu poslúžila ako tienidlo. Dávajúc pozor pod nohy, pridal do kroku, aby sa rýchlo dostal do tieňa stromov, hoci hrejivé Lúče mu v mrazivom dni prišli veľmi vhod.
Po asi štyristOsedemdesiatich metroch zazrel neďaleko v doline hmýriace sa postavičky. Poťahujúc soplík, chvíľu pozoroval tie malé detiská ako sa V snehu veselo jašia. Prevrátené sánky, lietajúce snehové guLe. Ich dlhé špicaté červené čiapky od uhýbania poletovali zo strany na stranu. Z doliny sa len ozývalo: „Uáááááá! ti šibe?! Aúúúúú! Jupííííí! Vedľa, vedľa, hééééhe! Paráááááda! Trefáááá! Ty debil, rozbil si mi brýle!“ No, a bolo po srande. Nezbedníci sa rozpŕchli a ROlko spomínajúc na svoje detské šlamastiky pokraČoval v ceste ďalej. Už to nemal k Alici ďaleKo.
Pozerajúc pod nOhy si uvedomil si, že vďaka snehu sa odkrývajú tajomstvá lesa, ktoré v inom ročnom období sú neviditeľné. Tu zrazu Vidno ako srnky prebehli krížom cez chodník, tam obďaleč zavetrila líška svoju korisť a stopy odhodlanÉho zajaca, ktorý sa líške nedal. Odtlačky krehkých nôžok sýkoriek okolo stromu, či stoPy neznámeho škriatka vedúce tam za tie kríky, ktorý mal zrejme veľmi, veľmi naponáhlo... A aj žltý sneh, ten Sidov obľúbený.
Keď sa blÍžil k Alicinej chalúpke, videl, že ho už z okna netrpezlivo vyzerá. Vo chvíli, keď sa práve chyStal zaklopať, otvorila Alica dvere: „Ahoj Rolko, vitaj konečne u mňa doMa!“ privítala Alica Rolka a vpustila ho do svojej chalúpky vOňajúcej po čerstvo uvarenej káve.
|