Please note Use of geocaching.com services is subject to the terms and conditions
in our disclaimer.
Keška je súčasťou série OBCE A MESTÁ OKRESU MARTIN Martin leží neďaleko sútoku rieky Turiec s Váhom v Turčianskej kotline obkolesenej vrchmi Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Aj keď svoju históriu začal oficiálne písať až v 13. storočí, k osídleniu regiónu došlo o tisícky rokov neskôr. Martin leží neďaleko sútoku rieky Turiec s Váhom v Turčianskej kotline obkolesenej vrchmi Malej a Veľkej Fatry, Žiaru a Kremnických vrchov. Na základe výsledkov archeologického výskumu najstaršie osídlenie Turca pochádza zo strednej kamennej doby (2600–2300 pred n.l.), keď sa na západnom úpätí Veľkej Fatry usadil ľud kultúry kanelovanej keramiky. Súvislejšie osídlenie Turca poznáme zo strednej bronzovej doby (1500–1250 pred n.l.). Priľahlé terasy rieky sa v dobách železných a v dobe rímskej stali domovom ľudu lužickej kultúry. Vo veľkomoravskom období bol Turiec najosídlenejšou zo všetkých vysoko položených kotlín Slovenska, o čom svedčia kniežacie mohyly z 9. a 10. storočia n.l. Podľa archívnych dokumentov územie Turca patrilo na začiatku 12. storočia do Uhorska. Po začlenení Turca do ranofeudálneho uhorského štátu tu panovníci nechali v platnosti starú správu. V prvej polovici 13. storočia sa verejnosprávne centrum Turčianskej kotliny nachádzalo v hornej Nitre, tvorili spoločný administratívny celok. Kopírovali tak cirkevnú organizáciu, ktorá bola staršia. Z hľadiska cirkevnej organizácie bol Turiec súčasťou nitrianskeho archidiakonátu a patrila pod právomoc Sklabinského hradu. Z mestských častí Martina vtedy ako osada Záturčie patrí medzi najstaršie a po prvý raz sa spomína v listine z roku 1255. Priekopu máme v listinách doloženú až v roku 1271. Údolie potoka Jordán tiež patrí medzi najstaršie obývané územia dolného Turca. Prvá donácia na toto územie pochádza z roku 1242. Na území južne od Martina sa v roku 1258 spomínajú Jahodníky. Prvá listinná zmienka o Martine sa nachádza až v donácii uhorského panovníka Ladislava IV. z roku 1284, čo je prvý nepriamy doklad. Hraničná čiara prechádzala cez veľkú cestu z Belej do Martina – in villam sancti Martini. Obyvateľstvo sa živilo poľnohospodárstvom a pastierstvom, o čom svedčia privilégiá z rokov 1257 a 1265. Pre vznik a vývoj Martina v stredoveku mala významnú úlohu komunikačná poloha. Križovatka cestných komunikácií v Martine nebola, len z hlavnej cesty odbočovala cesta na Sklabinský hrad. Práve táto cesta na Sklabiňu, prechádzajúca cez osady údolia Jordánu, hospodársky pozdvihla Martin. Na tomto spoločnom výhodnom mieste sa schádzalo obyvateľstvo širokého okolia k náboženským obradom, tu pochovávali svojich blízkych a súčasne tu začali vymieňať svoj tovar, čím vzniklo výmenné miesto. Takto v druhej polovici 13. storočia okolo kaplnky alebo kostola a cintorína vznikala osada, ktorá dostala názov podľa patróna kostola. Martinský kostol bol pôvodne drevený. V druhej polovici 13. storočia bol znovu postavený v štýle ranej znievskej gotiky. Prvá písomná správa, ktorá sa priamo dotýka Martina, je donácia magistra Donča z 25. júla 1315 pre farnosť Kostola sv. Martina. Výrazný rozvoj Martina ako spoločensko-hospodárskeho strediska dolného Turca spadá do prvej polovice 14. storočia, vďaka čomu mu boli udelené mestské výsady. Martin bol povýšený na mesto 3. októbra 1340, keď mu panovník Karol Róbert udelil mestské privilégium. Originál privilegiálnej listiny nepoznáme, pretože bol zničený v roku 1433. Poznáme len záznam z roku 1391. Povýšenie osady Martin do mestského stavu znamenalo pre jeho obyvateľov väčšie hospodárske možnosti a spoločenský vzostup. Sľubný vývin mesta prerušil vpád husitov do Turčianskej kotliny v septembri 1431. Pre Turiec, hlavne pre Martin, bola osudná až štvrtá výprava táboritov na Slovensko na jar 1433. Pri spiatočnej ceste husitské vojská vtrhli do Turčianskej kotliny, kde vyplienili Martin, Turany a pravdepodobne i Sučany. Dielo skazy v Martine bolo také, že správa o ňom sa rozšírila i do Poľska. I panovník Žigmund sa v listine, ktorou Martinu znovu udeľoval staré výsady, z 23. novembra 1434 veľmi pohoršoval nad konaním husitských vojsk. Žigmund obnovením mestských práv ponechal Martinu i naďalej jeho výsady. Martin udelením výsad mal možnosť správneho a hospodárskeho vývinu, aké mali slobodné kráľovské mestá. Tento sľubný vývin sa však zastavil v polovici 15. storočia a Martin z právnej stránky začal klesať na úroveň privilegovaných zemepanských mestečiek, až sa úplne dostal do područia majiteľov Sklabinského hradu a panstva. V 15. storočí Martin a celý Turiec sužovali i prírodné katastrofy. V rokoch 1443 až 1445 a 1453 postihlo Martin a okolité mestečká a osady zemetrasenie. Okrem týchto prírodných nešťastí postihla Martin na jeseň 1452 morová epidémia. Na čele Martina na základe výsad stál richtár, ktorého volili všetci mešťania. Mestskú radu potom stanovil zvolený richtár a komunita mešťanov. Richtár mesto spravoval, ale aj rozhodoval o sporoch medzi obyvateľmi – okrem ťažkých prípadov, ktoré súdil panovník alebo jeho hodnostári. Počet členov rady bol počas storočí kolísavý, najviac však mala 12 členov. Richtár úradoval vo svojom dome, pretože mestečko nemalo radnicu. Súdne spory sa riešili na martinskej fare v prítomnosti farára. Funkcia martinského richtára bola dobrovoľná a bezplatná. Až 16. novembra 1845 mestské zastupiteľstvo rozhodlo, aby každý, kto vykonáva funkciu pre Martin, mal popri príjme z vlastného zamestnania aj ročný plat. Mestečko sa stávalo čoraz závislejším od rodiny Révaiovcov, nových pánov hradu Sklabiňa, ale obyvatelia Martina sa usilovali rozšíriť svoje výsady. V roku 1557 na žiadosť Michala Révaia panovník Ferdinand I. Habsburský potvrdil martinské trhové právo. Prostredníctvom Révaiovcov si obyvatelia Martina vymohli aj rozšírenie jarmokov. Panovník Leopold I. vydal 24. februára 1668 pre Martinčanov listinu, v ktorej im potvrdil trhové právo. Významným hospodárskym činiteľom stredovekých miest boli remeslá. Prvý doložený záznam o kováčovi v Martine máme z roku 1384. V súpise z roku 1557 sa tu spomínajú obuvníci, kováči, zámočník a hrnčiar. Prvý spoločný obuvnícky cech pre Martin a Mošovce máme doložený v roku 1551. Koncom 18. storočia nebolo okrem Mošoviec ani v jednom turčianskom mestečku viac ako 50 remeselníkov. Úroveň remeselnej výroby v Turci zaostávala za celoslovenským priemerom. V Martine máme doložený veľký požiar z roku 1666, keď mestečko bolo oslobodené od platenia daní a kontribúcie. Ďalší veľký požiar vypukol 1. septembra 1778, keď zhorel skoro celý Martin. V prvej polovici 19. storočia Martin tiež niekoľkokrát vyhorel. Najnešťastnejší pre mestečko bol rok 1843, keď vypukol najväčší požiar 22. apríla 1843. Martinčania a obyvatelia Turca sa aktívne zapojili do revolučného diania v rokoch 1848–1849. Po revolúcii sa Martin z hospodárskeho hľadiska vôbec nelíšil od ostatných turčianskych mestečiek. Martinčania sa zaoberali najmä poľnohospodárstvom. Potvrdzuje to i správa martinského slúžneho na ministerstvo z roku 1875, v ktorej sa uvádza, že typickým zamestnaním žien bolo tkanie ľanového a konopného plátna; muži sa venovali prevažne roľníctvu, najmä chovu dobytka a aj remeslám. Pred zrušením cechov v roku 1872 pracovalo v Martine ešte 10 cechových združení. Hneď po tom si remeselníci založili remeselnícky spolok, ktorý združoval príslušníkov rôznych remesiel, a starali sa o výchovu učňovského dorastu. Významným hospodárskym odvetvím bol aj obchod, hoci sa ním zaoberal neveľký počet Martinčanov, ktorí sa živili podomovým obchodom na území celej monarchie, ale aj v cudzích krajinách.
Additional Hints
(No hints available.)