Kaplnka Krvi Pána Ježiša v Krakovanoch patrí medzi kultúrnohistorické pamiatky.
Poloha:
Kaplnka sa nachádza pomerne ďaleko od intravilánu obce Krakovany v polohe Horné pole, len pár desiatok metrov od katastrálnej hranice s mestom Vrbové. Postavená bola na okraji hlbokého járku, čiastočne prírodného, čiastočne umelého terénneho útvaru. Jeho pôdorys môžeme sledovať ešte na základnej mape z roku 1972. Járok bol neskoršie zasypaný. V spodnej časti járku v chotári Vrbového bola začiatkom 20. storočia v činnosti teheľňa, ktorú prevádzkovala rodina Megová. Neskoršie sa na tomto mieste rozprestieral amfiteáter. V hornej časti járku, v chotári Krakovian, tesne za kaplnkou sa v minulosti údajne pochovávali nepokrstené deti. Pohreby detí uložených v keramických nádobách poznáme z územia Slovenska ešte z 18. storočia. Blízkosť kaplnky ako posvätného sakrálneho objektu by túto možnosť nevylučovalo, pri kaplnke sa nachádza aj praveké osídlenie z mladšej a neskorej doby kamennej.
O kaplnke:
Kaplnka ako dôležitý orientačný bod je zakreslená na mape 1. vojenského mapovania Rakúsko – Uhorska (na našom území z r. 1763 – 1785), ktoré malo prívlastok odvodený od cisára Jozefa II. – jozefínske (správne jozefské). Zaujímavejšie však je zistenie z roku 1984, keď už kaplnka bola v pokročilom stave devastácie. Na parapete jedného zo vstupov do kaplnky bol zdokumentovaný nápis úhľadne vyrytý do pôvodnej omietky : IGNATIUS REMOFS/1780.Priezvisko menovaného nebolo celkom čitateľné. Nejedná sa však o meno duchovného farnosti v Krakovanoch v 18. storočí. Možno je to meno donátora – staviteľa kaplnky správcu majetku nitrianskeho biskupstva, ktorého súčasťou bola obec od 15. storočia. V18. storočí boli Krakovany jedným zo stredísk – domíniom panstva, do ktorého patril Ostrov, Trebatice a Voderady.
Rok 1780 najpravdepodobnejšie označuje čas výstavby kaplnky. V interiéri kaplnky bolo pôvodne umiestnené kamenné súsošie predstavujúce výjav Kristovej modlitby na Olivovej hore v Getsemanskej záhrade, keď ho v predtuche blížiacej sa smrti zachvátila veľká úzkosť. Kompozičné centrum scény predstavovala socha kľačiaceho Krista, takmer životnej veľkosti, obrátená k anjelovi na skalnom brale, podávajúceho mu kalich utrpenia. Sochy boli farebne kolorované a ich jemné kontúry sa čiastočne strácali pod hrubou vrstvou farieb. Výjav patrí na Slovensku k frekventovaným témam už od neskorého stredoveku. Mreže boli do vstupov kaplnky osadené až v 80-tych rokoch 20. storočia, paradoxne po devastácii jej interiéru.
POZOR ! Keška sa nenachádza priamo v/na kaplnke, tak ju prosím nenič !
Prines si vlasté pero. Lovu zdar !
