Osobnosti Kežmarku # 2
Doktor VOJTECH ALEXANDER
Cache sa nachádza v areáli nemocnice.
Prosím buďte veľmi opatrní.
Cache neobsahuje pero.
Cache is located in hospital area.
Please be very careful.
Bring your own pen.
Cache Vás privedie ku kežmarskej nemocnici, ktorá je pomenovaná po Doktorovi Vojtechovi Alexandrovi,prvom rőntgenológovi na Slovensku, prvom docentovi a profesorovi rőntgenológie v Uhorsku a zakladateľovi nového vedného odboru – rádiológie.
Koncom mája uplynie 155. rokov od narodenia priekopníka röntgenológie, prvého docenta a profesora röntgenológie v Uhorsku, zakladateľa nového vedného odboru – rádiológie, prof. MUDr. Vojtecha Alexandra (30. 05. 1857 Kežmarok ─ 15. 01. 1916 Budapešť).
V rodnom meste skončil stredoškolské štúdiá, medicínu vyštudoval v Budapešti a r. 1882 sa vrátil do Kežmarku, kde pôsobil do konca roku 1907 ako praktický lekár a chirurg. Oženil s Kežmarčankou Alžbetou Schwarzovou, s ktorou mal päť detí.
Už počas štúdií na základe dobrých študijných výsledkov a víťaznej odborno-vedeckej práce z oblasti topografickej anatómie pracoval ako pomocná vedecká sila v budapeštianskom Anatomickom ústave a v Patologickom ústave. V Kežmarku si otvoril súkromnú prax a aktívne sa zapojil do činnosti Spolku spišských lekárov a lekárnikov. Z jeho iniciatívy bola nemocnica v Kežmarku prebudovaná. Patril k zakladateľom Okrášľujúceho spolku, ktorého poslaním bolo skrášľovanie mesta a okolia výsadbou stromov. V roku 1894 založil Spolok invalidov v Kežmarku, ktorý mal významné sociálne postavenie, aj keď regionálne obmedzené. Jeho zásluhou sa elektrifikovalo mesto, urobila kanalizácia, regulácia riek (vysušením jedného ramena rieky Poprad, tzv. „Libapatak", vznikla dnešná Alexandrova alej, zalesnilo sa okolie Kežmarku. Bol vysoko hodnotený a uznávaný na poli výskumu, aj klinickej praxe nielen doma, ale aj vo svete .
Po prvej správe o historickom objave röntgenových lúčov X roku 1895 odcestoval do nemeckého Würzburgu, kde sa stretol s Wilhelmom Conradom Röntgenom, aby si od neho vyžiadal podrobné správy o novom vynáleze. Dovtedy neznáma forma žiarenia ho nielen fascinovala, ale pochopil, aký veľký význam budú mať röntgenové lúče pre lekársku diagnostiku. Predsavzal si, že aj on bude pracovať s týmto novým druhom žiarenia a špecializoval sa na röntgenológiu. Bol v kontakte s bratislavskou školou fyzikov a intenzívne zbieral informácie o novom druhu žiarenia.V roku 1896 v sieni kežmarskej radnice predniesol referát o X lúčoch.
Nedal sa odradiť prvými neúspechmi, desať i stokrát opakoval svoje pokusy, len aby sa dopátral pravdy. Túžil, aby sa potvrdilo, že to, čo robí má zmysel. Veril, že všetko vynaložené úsilie napokon pomôže chorému človeku, spresní diagnózu, urýchli i zlepší celý liečebný postup. Neúnavnými experimentmi, pokusným snímkovaním rôznych predmetov, rastlín, kvetov, drobných živočíchov a neskôr častí ľudského tela dospel k zhotoveniu technicky a fotograficky kvalitných kontrastných a verných snímok. Na nich ako prvý na svete odborne vysvetľoval schopnosť röntgenového obrazu poskytnúť aj predstavu hĺbky. Tento jav nazval „plastikou röntgenového obrazu“. Podľa toho vypracoval metodiku tzv. plastického snímkovania a založil plastickú röntgenológiu, v čom mu patrí priekopnícke svetové uznanie. Plastické obrazy vyhotovoval tak, že najprv urobil snímku mäkkými, a potom tvrdými X lúčmi, dvakrát exponoval, a keď potom obe kópie priložil na seba, získal tretiu, až napokon aj pozitívny obraz, ktorý vzbudzoval priestorový dojem.
Vo svojej skromnej ordinácii vidieckeho lekára zriadil v roku 1897 prvé rádiodiagnostické pracovisko na Slovensku, kde sa X lúče začali používať v skiagrafii a postupne aj pri skiaskopii, teda pri vyšetrovaní chorých pomocou röntgenových snímok a presvietením. Sklenené fotografické dosky primitívneho röntgenu sa museli pred použitím najskôr v tme zabaliť do čierneho papiera a poriadne, starostlivo prelepiť. Vyvolávanie, ustaľovanie a umývanie snímok sa robilo v noci, sušenie vo dne. Cez deň si plnil všetky povinnosti praktického lekára a zvyšný čas trávil nad pokusmi s X lúčmi.
Ako jeden z prvých výskumníkov sa zameral na výskum vývoja ľudského plodu. Jeho manželka Alžbeta mala pre jeho bádanie pochopenie. Keď očakávala piate dieťa, röntgenoval ju raz mesačne, aby mohol pomocou X lúčov sledovať vývoj kostry svojho syna. Bol presvedčený o neškodnosti X lúčov, ale následkom tohto žiarenia sa narodil jeho syn Imrich ako duševne postihnutý.
Problém röntgenologického výskumu tuberkulózy pľúc bol jeho srdcovou záležitosťou. Pomocou X lúčov skúmal tuberkulózu pľúc a podrobne rozobral vývoj tohto ochorenia, ktoré bolo vtedy najrozšírenejším ochorením na Slovensku. Vychádzal z toho, že základnou zmenou, ktorú vyvoláva Kochov bacil v pľúcnom tkanive, je patologické ložisko. Dospel k záveru, že najúčinnejšia bude prevencia, izolovanie chorých pacientov na tuberkulózu a ich identifikovanie röntgenom. Stal sa propagátorom prevencie, aby sa chorobám predchádzalo, pomáhal odstraňovať duševnú i telesnú biedu, šíriť zdravotnícku osvetu, likvidovať zdroje infekcie, liečil chorých, ale tiež učil ľudí žiť zdravšie a rozumnejšie. Vyslúžil si prívlastok lekár chudobných. Zaoberal sa tiež röntgenovou diagnostikou obličiek a močových ciest, ako aj štúdiom kontrastných látok. Pri práci s X lúčmi zistil, že lúče pomáhajú nielen diagnostike, ale aj liečbe. Röntgenové snímky dokumentujúce vyvíjajúci sa zárodok jeho dieťaťa patrili v tom čase k unikátnym. Žiaľ, v začiatkoch lekárskej röntgenológie sa pramálo vedelo o biologických a negatívnych účinkoch nového žiarenia. Až neskôr sa začali v niektorých technických a lekárskych časopisoch objavovať články o radiačnom poškodení kože, tkanív a orgánov.
Z praktického vidieckeho lekára a provinčného röntgenológa sa vypracoval až na vysokoškolského učiteľa. Jeho cesta viedla cez všestrannú lekársku činnosť praktického lekára a chirurga malej improvizovanej nemocnice, cez individuálne experimentovanie a vedeckovýskumnú činnosť na poli röntgenológie, až po klinickú röntgenodiagnostiku a pedagogickú činnosť na najvyššej odbornej úrovni. O svojich výskumoch publikoval 59 vedeckých prác a referoval o nich na zasadnutiach Spolku uhorských lekárov v Budapešti, kde prednášal o osifikácii kostí, čo dokumentoval svojimi snímkami. Výsledky svojej bádateľskej práce zverejnil vo vyše 110 odborných prácach a prednáškach na mnohých svetových kongresoch ─ Amsterdam, Berlín, Zürich, Mníchov, Kluž, Miškovec, Odesa, Veszprém a i. Jeho štúdie o röntgenologickej problematike boli publikované v nemeckých i anglických odborných časopisoch, časopisecké a knižné diela vychádzali na Slovensku, v Uhorsku a Rakúsku, v Nemecku, Švajčiarsku, Anglicku a v Spojených štátoch amerických.
Dňa 22. 7. 1914 Dr. V. Alexandra profesorský zbor budapeštianskej univerzity zvolil za riadneho profesora röntgenológie a rádiológie. V tom období sa začínajú uňho objavovať nežiadúce účinky X lúčov, na prstoch rúk sa začínajú objavovať príznaky radiačného poškodenia, typické kožné zmeny svedčiace o chronickej dermatitíde s tvorbou ložísk hyperkeratóz. Nasledovala častá únava bolesti hlavy a svalstva, vysoké teploty.
V nedeľu 15. januára 1916 náhle zomiera na zlyhanie srdca a cievneho systému. Iné zdroje uvádzajú, že to boli následky profesionálnej leukémie. Pochovaný bol 17.januára 1916 za účasti mnohých lekárov ako aj početného obyvateľstva na historickom cintoríne v Kežmarku.
Unikátny prvý röntgenový prístroj sa zachoval do dnešných dní a je spolu s ukážkami pôvodných snímok súčasťou expozície na Kežmarskom hrade. .
|