Väčšina židovských náboženských obcí mala svoj vlastný cintorín. Keďže židia nepredstavovali vždy vítanú minoritu, cintoríny boli umiestňované vo väčšej vzdialenosti od mesta či obce. Ich základnou myšlienkou bolo poskytnúť nebožtíkovi pokoj na večné časy. Hroby boli vnímané ako súčasť krajiny, cintorín ich mal chrániť pred vstupom nepovolaných, preto boli často ohradené múrom a uzavretou bránou. Okrem kosenia trávy, opilovania stromov a kríkov, všetko čo na hrobových miestach vyrástlo, bolo "majetkom mŕtvych". Ťažké obdobie spravovania cintorínov nastalo po roku 1945, kedy v dôsledku zániku náboženskej obce cintoríny nemali správcu, boli pustošené vandalmi, náhrobníky boli rozkrádané ako stavebný materiál, mizli kovové ohradenia hrobových miest aj brány... Mnohé cintoríny zmizli bez stopy, ako celok.
Svätokrížsky (alebo dnes už žiarsky) židovský cintorín sa od ostatných veľmi nelíši. Leží v izolovanej polohe, v lokalite od obce značne vzdialenej a ťažko prístupne (dnes je už prístup lepší) Jeho izolovanosť od obývaného priestoru je dodnes zjavná. Dodnes sú nevyjasnené majetkové pomery - vlastníctvo pozemku pod cintorínom. Je možné, že vymedzenú plochu dalo k dispozícii banskobystrické biskupstvo, pozemok mohol patriť rodine Kleinovcov a Weilovcov (rodinám zakladajúcim Židovskú náboženskú obec vo Sv. Kríži nad Hronom, boli evidované ako vlastníci pôdy), ale aj po dlšom pátraní na Katastrálnom úrade v Žiari nad Hronom a v Štátnom okresnom archíve (pobočka v Kremnici) boli negatívne. K pozemku nie sú žiadne zmienky a figuruje sa ako les.
Neznáma ostáva poloha brány, pri ktorej sa v tesnej blízkosti mohol nachádzať objekt ciduk hadin - alebo niečo ako židovský dom smútku. Podľa spomienok pamätníkov zrejme šlo o nenáročnú drevenú stavbu napojenú na vstup na pohrebisko a ohradný múr. Pamätníci taktiež opisujú ohradenie cintorína dreveným alebo kovovým plotom a zo severozápadnej strany (orientovanej na obec Lutila) na cintorín viedla železná brána.
Na židovských cintorínoch boli mŕtvi zväčša pochovávaní do radov, avšak na niečo také neexistovala žiadna tradícia. Typickým bolo umiestňovať náhrobníky v časovej línií, kedy sa niekedy vynechalo miesto pre ešte žijúceho rodinného príslušníka. Ďalej boli špeciálne vyhradené miesta pre príslušníkov obce ako kohenov, rabínov, levitov, ako aj pre deti. Na cintoríne pod Šibeničným vrchom aj po prvej menšej revitalizácií pôsobí umiestnenie náhrobníkov chaoticky a neusporiadane. Sú voľne roztrúsené a orientované smerom k mestu. Na cintoríne sa nenachádzajú žiadne hrobové miesta s kovovou ohrádkou, kt. boli časté práve v 19. storočí. Mnohé z náhrobných kameňov sa nenachádzajú na pôvodnom mieste svojho osadenia. Cintorín nesie známky poškodenia vekom, ale aj činnosťou človeka.
Na cintoríne sa nenachádzajú žiadne zrejmé stopy po pravidelnejšej úprave, chodníkoch ani po ohradení z pevného materiálu. Preto sa domnievame, že cintorín je časťou nejakého pôvodne väčšieho celku. Neznáma ostáva aj poloha brány, pri ktorej sa v tesnej blízkosti mohol nachádzať objekt ciduk hadin - alebo niečo ako židovský dom smútku. Podľa spomienok pamätníkov zrejme šlo o nenáročnú drevenú stavbu napojenú na vstup na pohrebisko a ohradný múr. Pamätníci taktiež opisujú ohradenie cintorína dreveným alebo kovovým plotom a zo severozápadnej strany (orientovanej na obec Lutila) na cintorín viedla veľmi pekná železná brána.
Ku keške. Nehľadajte medzi náhrobnými kameňmi. Keš sa nachádza po pravej strane chodníka, pri strome pod kameňmi. Krabička obsahuje lookbook a ceruzku. Môžte vkladať xWG, Travel bugy a rozne ine hračky. Prosím zachovajte pôvodný výzor a maskovanie.