Salamandra škvrnitá je robustný obojživelník s krátkymi končatinami, pomerne dlhým a silným chvostom a malou hlavou so zaguľatenou tlamou a vypuklými očami. Veľkosť i sfarbenie sa výrazne mení podľa niekoľkých poddruhov (pozri nižšie). Dospelý jedinec je dlhý 18 – 28 cm. Najčastejšie sa objavujú salamandry s čierno sfarbeným telom so žltými škvrnami alebo pruhmi. Koža je lesklá a hladká. V niektorých lokalitách sa objavujú aj poddruhy so škvrnami pomarančovo oranžovými až červenými. Svojim sfarbením sa blízko podobá americkým axolotlom a rovnako ako u nich majú jeho farebné škvrny výstražnú a odrádzajúcu funkciu. Pohlavia sa od seba sfarbením nelíšia.
Obýva vlhké listnaté, prevažne bukové lesy stredných polôh, zriedkavejšia je už v ihličnatých lesoch. Rada sa zdržiava okolo lesných potôčikov a studničiek, kde nachádza priaznivé podmienky pre reprodukciu.
Pohlavne dozrieva obyčajne v 4. roku. Párenie prebieha na suchej zemi, ide pritom o priamy prenos spermatoforov. Samec, ktorý je pritom často na chrbte samice, prikladá otvor kloaky ku kloake samice. Pária sa v jeseň, v októbri-novembri, niekedy aj na jar. Samica kladie larvy v počte 2-70 do potôčkov a studničiek, a to vždy tak, že do vody ponorí len zadnú časť tela. Kladenie lariev prebieha zväčša v noci a trvá niekoľko hodín až niekoľko dní. V studených, pramenitých vodách ostávajú larvy vo vode aj cez zimu. K premene dochádza potom v jarných mesiacoch.
Približne v novembri vyhľadávajú zimné úkryty, ktoré musia byť dostatočne vlhké a teplé. Dlhší čas vydržia aj teplotu -2,5 °C. Často zimuje viac exemplárov pospolu. Dožívajú sa až 25 rokov.
Živočích s nočnou aktivitou, cez deň sa ukrýva v dierach, pod pňami, v machu a pod. Len po teplejšom daždi ju môžeme stretnúť aj počas dňa. Na korisť väčšinou pasívne čakajú. Potravou sú pomaly sa pohybujúce živočíchy, ako slimáky, mnohonožky, rôzne druhy chrobákov a pavúky.
Na predných nohách 4, na zadných 5 prstov; čierne zafarbenie so žltými alebo oranžovými škvrnami; kresba varíruje, avšak horné viečka a príušné žľazy sú obvykle stále žlté. Na brušku je 25-27, na bokoch trupu 10-11 priečnych brázd. Koža je hladká a lesklá. Samce sú štíhlejšie a menšie, majú tenšie a dlhšie nohy, chvost na koreni trochu zhrubnutý. V čase párenia okraje kloakálnej štrbiny sú vypuklé.
Nápadné sfarbenie salamandry je výstrahou, pretože na pokožke živočícha býa produkt jedových žliaz, ktorých vývody sú v dvoch radoch pozdĺž stredu chrbta, na bokoch tela a za hlavou. Jed nie je prudký, ale menšie živočíchy môže i usmrtiť. Z alkaloidov hlavne samandarin pôsobí na centrálnu nervovú sústavu, znižuje krvný tlak a má aj lokálne anestetizujúce účinky. Zvonku dráždi sliznice a preto prejavy otravy sa môžu objaviť aj vtedy, keď si po jej držaní v ruke neumyjeme ruky. Ak sme si v neopatrnosti rukou pretreli oči, môžeme dostať silný zápal. V tomto prípade ich stačí opláchnuť čistou vodou.
Anglický názov pre salamandru škvrnitú je “Fire Salamander“ (Ohňová Salamandra). Spojenie ohňa a salamandry pochádza pravdepodobne z legendy. Salamandra sa často ukrýva v dreve, a tak po zbere paliva sa ľahko mohlo stať, že ju ľudia videli vychádzať priamo z ohňa a báli sa jej. Napríklad Leonardo da Vinci (1452-1519) o nej napísal: „Nemá žiadne tráviace orgány, nepríjma potravu iba oheň, v ktorom si obnovuje kožu.“ V 12.storočí sa spomína ako zviera žijúce v ohni, ktoré tvorí kokóny, z ktorých sa dá ušiť nehorľavý oblek. V Talmude sa spomína ako tvor z ohňa, každému kto sa potrie jeho krvou oheň neublíži. Tento tvor vznikne z ohňa, ktorý sa páli na jednom mieste sedem rokov. Takisto sa verilo, že keď sa obtočí okolo stromu, otrávi všetko ovocie. Ak padne do studne každý kto sa z nej napije, zomrie.
Legenda tiež hovorí, že tu kedysi žil pastier Ján. Jedného dňa opäť vyhnal stádo na pašu. Cestou vytiahol zo záhrenia píšťalku a začal šikovnými prstami preberať. Tešil sa aký je príjemný slnečný deň a jeho hra prilákala aj malých obyvateľov lesa. Sadol si na skalu a prizerá sa zvieratkám. Keď tu zrazu, čo nevidí, na veľkej skale obďaleč vyhrievajú sa na slnku jašteričky. Ale aké prečudesné, také ešte nikdy predtým nevidel. Dve z nich žiarili akýmsi zvláštnym svetlom, akoby boli zo striebra, či zlata ukované. Čuduje sa Ján a chce si ich bližšie obzrieť, no oni šup, schovali sa pod skalu. Ej, balvan to bol veľký, ale zvedavosť pastierovi nedala pokoja, a tak ho po hodnej chvíli horko-ťažko odvalil. Ani nevedel ako dobre urobil, pretože to čo uvidel pod skalou zmenilo históriu tohto kraja. Hruda zlata obrovská ako klobúk tíško sa schovávala pod balvanom. Pastier si ide oči vyočiť, štípe sa do líca, kope do členka, či sa mu to zdá a či sníva. Veru nie, nezdá, jašteričky sa museli u ňu ošuchnúť a tak sa zlatom poprášiť, pomyslí si Ján. Pezinok a jeho okolie bolo niekedy miestom, kde sa tiež ťažilo zlato.
Nami odporúčaná cesta ku keške je okruh - od parkoviska po asfaltke ku Gbezovej studničke a odtiaľ po červenej značke lesným chodníkom smerom k horárni, na križovatke pri horárni odbočiť k parkovisku. Celý okruh s malými deťmi je do 90 minút a je to veľmi pekná prechádzka.