Pamätný dom
Pamätný dom Pavla Jozefa Šafárika (1795-1861) bol otvorený roku 1986. Je venovaný výraznej osobnosti slovenských a českých dejín, zástancovi spolupráce slovanských národov, poprednému básnikovi, prekladateľovi, historikovi, lingvistovi, pedagógovi, etnografovi a archeológovi.
Expozícia prezentuje rodisko P. J. Šafárika, jeho rodinné prostredie, študentské roky, účinkovanie v Bratislave, Novom Sade a Prahe, kde vrcholí jeho vedecká činnosť. Sú tu prezentované dokumenty o živote P. J. Šafárika, ukážky jeho rukopisov a knižné vydania jeho bohatej básnickej tvorby a vedeckej činnosti.
Pavol Jozef Šafárik
Pavol Jozef Šafárik sa narodil 13. Mája 1795 v Kobeliarove, malej dedinke v severnom Uhorsku, kde bol jeho otec evanjelickým kňazom. Až do jedenásteho roku v tichom domácom kruhu, starostlivo vychovávaný od svojich cnostne zbožných rodičov vyučovaný v prvých základoch vedomostí, prejavil už v rannom chlapčenskom veku nezvyčajnú chuť do učenia, takže ho hneď určili pre učenecký stav.
Desaťročného Šafárika rodičia poslali na jeseň roku 1805 študovať najprv na nižšie latinské gymnázium v Rožňave k riaditeľovi Šarkányimu, ktorého syn mal za manželku Šafárikovu sestru Máriu, a potom na vyššie gymnázium do Dobšinej, kde sa presťahovala aj jeho sestra u ktorej býval. Obidve školy skončil s výborným prospechom.
Jeho päťročný pobyt v Kežmarku, na úpätí najvyšších Karpát, v kruhu rovnako zmýšľajúcich, pre umenie a vedu vrcholne nadšených mladých priateľov, v blízkosti blahodarne naň vplývajúceho génia šľachetného J. Gennersicha, rozhodujúco pôsobil na jeho budúci život a dal jeho duchu istý, pevný smer.
Jeho láska k materinskej reči a slovanskej národnosti prepukla teraz tým prudšie a zmocňovala sa ho práve opačným počínaním niektorých nevyliečiteľne zaslepených Slovanov- utláčateľov, najmä v starobe až detsky naivného rektora A. Podkonického, ktorý bez ostychu prenášal zo svojej katedry o nenávisti a pohŕdaní voči Slovanom. Prvým ovocím týchto jeho nových štúdií bola zbierka básni, ktorá vyšla roku 1814 v Levoči.
Hnaný neuspokojiteľnou túžbou po vedách a od svojho otca pridŕžaný k teológii zapísal sa, s vyšším povolením, v lete roku 1815 na univerzitu v Jene, kde až do leta roku 1817 okrem povinných teologických prednášok veľmi usilovne navštevoval aj filologické, historické, filozofické a prírodovedné prednášky. Tu sa stal členom veľkovojvodcovskej latinskej spoločnosti a dosiahol hodnosť doktora filozofie. Medzitým vo chvíľach oddychu venoval sa naďalej slovenským múzam.
V máji 1817 odišiel z Jeny cez Lipsko do vlasti. Po mesačnom pobyte v Prahe a desaťdňovej zastávke v Bratislave, kde nadviazal prvé osobné kontakty a trvalé priateľské vzťahy s Františkom Paleckým, odišiel k svojim najbližším do rodného Kobeliarova. Čoskoro sa usadil v Bratislave, kde sa stal vychovávateľom Ladislava Kubíniho, má jeho priateľstvo s Františkom Palackým, z ktorého vzniklo spoločné dielo Počátkové českého básnictví obzvlášte prosodie (1818).
Nemôžuc premôcť nechuť, aká sa ho v mladosti bola zmocnila proti niektorým evanjelickým učilištiam pre panujúcu tam nedisciplinovanosť a surovosť protislovanského ducha, odmietol niekoľko pozvaní a prevzal v jeseni roku 1819 profesúru humanitných tried na novozriadenom kráľovskom privilegovanom gymnáziu ktoré miesto bolo zároveň spojené s direktorstvom celého učilišťa.
Šafárik prišiel do Nového Sadu s veľkým elánom, ambíciami a plánmi, s veľkou láskou k profesorskému povolaniu a bratskými pocitmi voči príbuznému slovanskému národu a Nový Sad sa mu zapáčil na prvý pohľad. V nejednom ohľade mu pripomínal Bratislavu. To malé mesto príjemne rámcoval Dunaj, Petrovaradín a Fruška Gora. A život v tom čase, keď náhle začalo vynikať a silnieť meštianstvo, bol v ňom dosť pohodlný a príjemný. Mladému riaditeľovi sa hneď otvorili dvere najvýznamnejších srbských domov. Mitropolita Stratimiroviť mu dával k dispozícii svoju bohatú knižnicu a Šafárik bol častým hosťom v mitropolitovom kaštieli v Karlovciach. Hneď sa spriatelil aj s básnikom Lukijanom Mušickým, ktorý mu dovolil používať svoju takmer kompletnú knižnicu srbských kníh od roku 1741, a tým mu otvoril dvere do vedy o srbskej literatúre. Nadviazal dokonca priateľské vzťahy aj s domom Obrenovičovcov v Srbsku. Mitropolitná knižnica, knižnice fruškogorských kláštorov a veľký počet starých kníh vo všetkých srbských domoch v Novom Sade boli pre takého usilovného vedca, akým bol Šafárik, nevyčerpateľným zdrojom. Našiel tu bohatú, dovtedy takmer nedotknutú baňu. Bolo potrebné iba zaostriť si pero a vyhrnúť rukávy. Šafárik to urobil. Tu v Novom Sade, začal svoju vedeckú kariéru. Začal ju žiarivo na všeobecný úžitok juhoslovanskej a slovenskej literárnej vedy.
V roku 1825 bol zbavený riaditeľstva gymnázia v Novom sade z konfesionálnych dôvodov a naďalej účinkoval ako profesor. Po neúspešných snahách o získanie pedagogického a knihovníckeho miesta v Rusku od roku 1833 na pozvanie a záruku priateľov pôsobil v Prahe, 1834-1835 ako redaktor časopisu Světozor, 1836-1847 ako cenzor kníh a súčasne 1838-1842 ako redaktor časopisu Českého musea, od roku 1841 kustód pražskej Univerzitnej knižnice a od roku 1848 ako jej riaditeľ a súčasne ako mimoriadny profesor slovanskej filológie na univerzite v Prahe.