…Obyvatelia okolitých dedín pod ruinami Turnianskeho hradu počas života viacerých generácií strašili neposlušné deti, ukazujúc na ruiny hradu, turnianskou bielou paňou… Nepokojný duch Kristíny Bebekovej vraj dodnes blúdi počas temných nocí medzi ruinami hradu. Mnohí starší obyvatelia obce, ktorí majú pod hradom svoje vinice sa zaprisahali, že zreteľne počuli v noci ako hradná pani Kristína žalostne narieka. Možno to bol iba šibal vietor preháňajúci sa po výšinách, ale ktohovie?
Nazrime do tragického príbehu. Z hlbín dávnych stáročí sa nám vynára postava. Kristína Bebeková, panovačná, arogantná, s povahovou črtou vyvyšovať sa nad okolím. Za ňou kráča k hradnému opevneniu Katarína Bebeková, miernej a milej povahy, úplný opak svojej nevlastnej sestry. Kristína ovešaná zlatom a šperkami sa snaží urobiť dojem na častého hosťa hradu Kelemena Dessewffyho, ktorý veľa času trávi na cestách medzi Košicami a Bolognou. V službách dominikánov sprevádza povozy s maľbami a miniatúrami, neraz sú to však aj peňažné zásielky, víno a vynikajúce sudy s košickým pivom. Dominikáni sú so službami Kelemena spokojní.
Keď Kelemen nebol práve na cestách, veľmi ochotne navštevoval Turniansky hrad. Aby zabránil rečiam, sprevádzala ho jeho sestra Uršuľa. Verejným tajomstvom bolo, že mladý muž, neskúsený v láske, je po uši zamilovaný do skromnej Kataríny. Kristína sa všemožne snažila prekaziť zámery rytiera Kelemena. Ženy vždy vedeli ako na to. Stávalo sa, že pri posedeniach v záhrade pod lipou sa hradnej panej odrazu zošmyklo rúcho a rytier celý červený v tvári zbadal belostné zvodné a koketné nôžky. Kelemen ju jemne odmietol. Ponúkla mu celé telo i zlatý poklad, ktorý zanechal jej otec František Bebek v pivnici hradu. Láska k fialôčke Katarínke však bola silnejšia. V Kristíne sa spenila bebekovská krv. Znenávidela Kelemena. Prisahala krutú pomstu. A krvavá dráma nedala na seba dlho čakať.
Chýr o svadbe na Turnianskom hrade dostal krídla. Začínali prípravy na svadbu. Katarínka a Kelemen prežívali neopakovateľné chvíle šťastia. Všetko mal pod taktovkou kastelán hradu Grúber. Vedel v tom chodiť, pretože ho neraz pozývali pri podobných udalostiach aj na susedné hrady, aby poda jeho scenára prebiehali svadobné hostiny. Mladý Kelemen mal dobré styky s košickým cechom vinárov a pivárov. Pivní úradníci mesta si považovali za česť zásobiť svadobných hostí dostatkom penivého moku.
V jeden májový večer sedeli zamilovaní na lavičke v záhrade pod lipou a robili si plány do budúcnosti. Zrazu sa z húštiny nebadane vynorila postava v čiernom rúchu. Tí dvaja však nič nepočuli, nič nevideli, iba seba. Zjavenie sa priblížilo k lavičke a celou silou vrazilo nôž do Kelemenovho chrbta. Nešťastný mladík klesol k zemi. Katarínka vydesene skríkla a kľakla si k svojmu milému.
Kelemen jej dodýchal v náručí. Plakala, nariekala, volala o pomoc. Pribehla hradná stráž, služobníctvo a kastelán Grúber. Katarínka mala krvavé ruky. A Kristína ju pohotovo obvinila z vraždy. Zlostným hlasom rozkázala, aby stráž zavrela vrahyňu do temnice. Poslúchli ju neochotne. Nikto neveril, že by milá Katarínka bola schopná takéhoto strašného zločinu.
Kastelán Grúber bol muž rozumný a uvážlivý. Pochopil, že proti rozhodnutiu hradnej panej nič nezmôže. Keďže rytier Kelemen nebol len tak hocikto, pretože bol aj v službách košických dominikánov, presvedčil Kristínu, že vec sa musí riadne vyšetriť. Argument zabral a hradná pani viditeľne neochotne súhlasila. Na druhý deň ráno ešte pred východom slnka opúšťa hrad rýchly posol. Kráľ mal rozhodnúť o práve a spravodlivosti. Posiela na Turniansky hrad svojho nádvorníka, ktorý disponuje plnými mocami. Prípad vraždy sa má uzavrieť v čo najkratšom čase. Kastelán na žiadosť nádvorníka zvoláva všetkých, ktorí mali z rozličných dôvodov prístup na hrad. Ľudia z okolitých dedín po jednom vstupujú do siene, kde leží zavraždený rytier. Pristupujú ku katafalku s dýkou v ruke. Prejde tak sieňou asi sto udí, nič sa však nedeje. K milovanému bratovi pristupuje jeho sestra Uršuľa. S dýkou v ruke nad mŕtvym skladá prísahu. Ľudia netrpezlivo a s napätím čakajú, ako sa boží súd skončí. Nič sa však nestalo. Na rade je Katarínka. Pristupuje k svojmu milému s dýkou v ruke, všetci počujú slová prísahy o nevinnosti. Opäť sa nič nestalo. K mŕvemu váhavo pristupuje hradná pani. Nerada tak činí, tvrdí, že také podozrenie voči nej je absurdné a hlúpe. Nádvorník a kastelán však trvajú na skúške. Aj ľudia okolo začnú nahlas reptať. Kristína s dýkou v ruke pristupuje k mtvemu. V tom z Kelemenovej rany sa pustí krv, ktorá začne kvapkať aj z vražednej zbrane. Boží súd vrahyňu usvedčil. Všetko je dokonané. Nádvorný dáva pokyn stráži. Vojaci urobia niekoľko krokov k svojej panej. Tá však v strachu z výsledku božieho súdu si vráža ostrie do svojho tela. Predtým však ešte vyriekla túto kliadbu:
„Nech ťa Turňa krutá skaza postihne,
diablov ohnivý kameň nech sa na teba vrhne,
tvoje hrdé múry nech sa rozpadnú,
zlí duchovia nech ťa napokon posadnú!“
Katarínu starý Dessewffy prijal za dcéru, nikdy sa nevydala. Po smrti ju pochovali vedľa jej snúbenca.
Túto povesť skoro každý Turňančan pozná. Podľa starších, počas búrky duch Kristíny blúdi medzi múrmi hradu a straší. Iní zase tvrdia: preto fúka smerom od hradu tak často vietor, lebo Kristína prekliala Turňu nasledovne:
„A aby tu neustále fúkal vietor, aby tam nikdy nebol mier, nech je tu vždy búrka.“
Jedna osoba z Hosťoviec povedala, že keď fúka vietor, počuť hlasy, ako keby Kristína plakala, lebo smúti.
Alžbeta Juhászová, 88 ročná obyvateľka Turne v roku 1996 rozprávala nasledovnú historku: „Dlho tu blúdila duša tej Kristíny. Žila tu jedna starena, volala sa Mariška Barkai. A raz odišla na hrad po drevo. Tak ju ostrihala dohola. Vrkoč. Na hrade. Každý o tom vyprával. Pamätám sa na to aj ja, bola som ešte dieťa, keď hovorili, že Marišku Barkai ostrihali.“
Na východnej strane hradného vrchu je vraj kreslo z kameňa, o ktorom sa kedysi povrávalo, že do neho Kristína posadila svoje obete a ostrihala ich dohola.