Insignie obce
Erb obce tvorí modrý štít s centrálne umiestneným zlatým gréckym tlapovitým krížom, ovenčeným dvoma dolu so zlatou stuhou zviazanými striebornými vetvičkami striedavých listov.
Vlajka obce pozostáva zo siedmich pozdĺžnych pruhov vo farbách žltej 1/9, bielej 1/9, modrej 2/9, žltej 1/9, bielej 2/9, modrej 1/9 a žltej 1/9. Vlajka má pomer strán 2:3 a ukončená je tromi cípmi, t.j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Pečať obce je okrúhla, uprostred so symbolom obce a kruhopisom OBEC DRIENICA.
Východiskom pre symboly obce bolo najstaršie známe pečatidlo obce Drienica z prvej polovice 19. storočia, ktorého atramentový odtlačok sa zachoval v operátoch prvého katastrálneho mapovania Slovenska v 2. polovici 19. storočia. Je pravdepodobné, že neide o vôbec prvé pečatidlo obce, ale priamy dôkaz o tom neexistuje.
Grécky kríž vo vavrínových ratolestiach, ktorý si obec zvolila za svoj znak, demonštruje náboženskú príslušnosť miestnej rozhodujúcej časti obecnej pospolitosti ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, symbolizuje náboženské tradície obce.
Prvopočiatky obce Šoma, pôvod jej obyvateľov sa napriek písomným dokumentom z rokov 1332-1335, 1343, 1391 a ďalších už nedajú celkom jednoznačne určiť. Dedina Šoma vznikla na pôvodnej zemi Jakubovany. V tejto obci bol už v čase vyberania pápežských desiatkov v rokoch 1332-1335 kostol a farár, ktorý tieto desiatky odviedol. Rok 1332 je preto možné chápať aj ako rok zmienky o Šome, pretože dejiny obce sú úzko späté s dejinami obce Jakubovany.
Prvá písomná správa o Šome pochádza však z roku 1343, a to v súvislosti s dohodou medzi zemanmi Petrom zo Svinnej a Ladislavom z Méry, podľa ktorej bol Ladislav povinný do roka sa zo Šomy odsťahovať. Z obsahu listiny je zrejmé, že v Šome mal Ladislav kúriu, že obec už musela existovať aspoň dve - tri desaťročia. V listine, rozsudku palatína Štefana z r. 1391 sa zas dozvedáme o tom, že bol uzavretý dlhý spor o Jakubovany, Kapolnu a Šomu medzi Petrom, synom Čirkeho z Idy, a Počom, synom Beňadika z Kapolnej, v ktorom sa obe strany odvolávali na staršie listiny z rokov 1372 – 1376. Podľa rozsudku mali zostať všetky tri dediny v rukách pôvodných majiteľov Poča a Antona, ako aj Jakuba, syna Mikuláša.
Šoma v priebehu stáročí prešla skutočne pozoruhodným, ale i rozporuplným vývojom. Pri daňovom súpise v r.1427 mala obec 34 port ( usadlostí ) – patrila medzi veľké dediny. ( Priemer v Šarišskej stolici bol 22,25 porty na dedinu.) v r. 1567 mala už len 13 port ( do 90 obyvateľov ), čo je prakticky tretina stavu z r. 1427. V dôsledku toho v 2. polovici 16. storočia dochádza ku prílevu obyvateľstva jednak zo slovenského zázemia, ale predovšetkým z Haliča. V r. 1600 mala už obec obývaných 21 poddanských usadlostí (do 150 obyvateľov). V r. 1787 mala Šoma 56 domov a 337 obyvateľov, v r. 1828 62 domov a 475 obyvateľov. V 18. a 19. storočí sa v obci a na okolí rozvíja chov oviec. Zo šíreho okolia sa do šomského chotára v predvečer sv. Juraja (24.apríla) priháňalo 4-6-tisíc oviec, s ktorými sa na sabinovskom trhu na druhý deň obchodovalo. Tu bola stabilizovaná cena oviec, ktorá bola potom smerodajná pre celý Šariš a Spiš. Dodnes sa traduje šarišské úslovie: “Teľo vas tu jest jak v Šome jahňat”.
Vojnové časy
Z obce na rôznych bojiskách bojovalo 130 mužov. Manželky a rodičia dostávali za nich “náhradu” 80 halierov /!/ denne. V bojoch padli Ján Červeňák, Ján Kovaľ, Štefan Krajňák, Ján Lukáč, Ján Maľcovský, Ján Maľcovský, Štefan Maľcovský – Katušin, Andrej Novický, Ján Olejár, Juraj Sedlák, Michal Štefančík, Andrej Šuťák, Michal Šuťák. Počas vojny prišli do obce na poľnohospodárske práce ruskí zajatci. U miestnych obyvateľov prevládol cit spolupatričnosti, správali sa k nim ako k svojim.
Ukončenie 1. Svetovej vojny však nezmenilo koniec útrap. Po svätodušných sviatkoch r. 1919 v stredu, ako píše kronikár, “sa boľševická armáda dostala až k Sabinovu a do obce Šoma”. Všetko sa rekvirovalo, platilo sa “bielymi peniazmi”. Nevyučovalo sa, neúradovalo, konali sa samí mítingy, manifestácie pracujúceho ľudu. Fungoval miestny soviet /Štefan Timura, Juraj Štefančík, Andrej Hudák/. 16. Júna 1919 Maďarská červená armáda pred svojím ústupom do Sabinova bez akéhokoľvek varovania a bez zjavnej príčiny započala v skorých ranných hodinách z pancierového vlaku z Orkucian ostreľovať obec. Na Šomu padlo 28 granátov. Zhoreli domy Andreja Sedláka, Juraja Sedláka, Jána Škovrana, Juraja Novického /Dorka/. Čiastočne bolo poškodených ďalších 7 domov. Ako zaujímavosť je možné uviesť, že do domu Andreja Andraška, učiteľa, otvoreným oknom vletela guľa pár minút po tom, ako sa domáci ukryli v pivnici. Nevybuchla.
Zákonom č. 234/1922 Sb. o dočasnom zriadení na Slovenku vznikol Okresný úrad v Sabinove. Chudobným ľuďom sa aj za prvej republiky žilo ťažko. Pokračovalo vysťahovalectvo. Z dobových prameňov vysvitá, že v r. 1921 mala byť v obci založená organizácia komunistickej strany. V obecnej kronike záznamy o tom nie sú. Uvádza sa však pokus o jej založenie v r. 1933 v období hospodárskej krízy Jurajom Štefančíkom po jeho návrate z Ameriky. V medzivojnovom období v obci fungovala Agrárna strana /Juraj Timura, Michal Škovran s príbuzenstvom/. V r. 1935 bola založená Hlinkova slovenská ľudová strana /HSĽS – Eliáš Mikita/ ktorá po 14. Marci 1939 počas vojnovej Slovenskej republiky bola jedinou povolenou stranou v obci a v štáte.
Po vzniku Slovenskej republiky /tak sa oficiálne volala/, v duchu novej ideológie “Svoj svojmu” na valnom zhromaždení dňa 22. Marca 1939 bola založené Miestne potravné družstvo. Jeho prvým predsedom sa stal Ján Mihálik, horár, predsedom dozorného výboru Ján Gajdoš, vedúcim obchodu Eliáš Sedklák. Obchodná miestnosť bola spočiatku v novostavbe Petra Šurina, v r.1941 bola postavená účelová budova /dnešný Adams/.
Tým všetkým sa začal napĺňať osud Žida Jozefa Rosenblata, doterajšieho obchodníka v obci, a jeho sedemčlennej rodiny. Postupne strácal licencie a v máji 1942 na základe rasových zákonov /vydaných 9.9.1941/ tzv. Židovského kódexu bol s celou rodinou, do ktorej patrila i jeho deväťročná dcéra, deportovaný do tábora smrti. Z rodiny sa nikto nevrátil. Vojna bola krutá. Občania verili, že odišli do pracovného tábora. /A prečo tam vôbec mali ísť?/.
V r. 1943 vzniká v Buzuluku /ZSSR/ samostatný československý prápor, ktorý neskôr prerástol v 1. Československý armádny zbor. Aj Slováci sa zúčastnili ťažkých bojov pri Sokolove, Kyjeve, Bielej Cerkvi, na Dukle, pri Liptovskom sv. Mikuláši, Ostrave.
V r. 1943 sa v Čergovskom pohorí grupujú prví utečenci z transportov, z lágrov. Medzi nimi boli i viacerí skúsení velitelia Červenej armády. Ako prvá na jeseň 1943 sa tu stabilizovala partizánska skupina Nikolaja Michajloviča Litvina – Rokossovského, rodáka z Ukrajiny. Skupina bola 12. Júla 1944 pod Minčolom prepadnutá. Zajatého Litvina – Rokosovského Nemci zavraždili. Jeho zástupcovi Nikkiforovi Pisarenkovi sa podarilo so zviazanými rukami cez husté krovie ujsť.
Dňa 10. Júla 1944 v oblasti Duklianskeho priesmyku prešla na územie východného Slovenska partizánska brigáda Alexandra Nevského pod velením hrdinu ZSSR pplk. Viktora Alexandroviča Karasiova – Stepanova. Zväzok sa koncom júla 1944 usadil nad obcou Kríže v Bardejovskom okrese.
Začiatkom augusta 1944 sa do Čergovského pohoria presunula brigáda Gottwalda, ktorej veliteľom bol Kvitinskij. V priestore operovala partizánska jednotka Belov – Kovalenko a ďalšie.
Stretnutie občianskeho ilegálneho hnutia zo Sabinova /Gajdoš, Orgoňaš, Gavaľová, Sýkorová, Sýkora/ so sovietskou rozviedkou /Kasatkin, Cichan/ sa uskutočnilo 12. Augusta 1944 o 08.30 na Lysej hore v malej úžľabine, tesne pod terajšou vrcholovou stanicou sedačky. Do zväzku Alexandra Nevského bol ako piaty oddiel zaradený tzv. 1. Československý oddiel pod velením Ľudovíta Pavla Sýkoru.
Po ťažkých bojoch nad obcou Kríže začiatkom septembra 1944, keď partizánom hrozilo obkľúčenie, sa partizánske jednotky 8. Septembra začínajú presúvať na stredné Slovensko na pomoc SNP. V oblasti Čergovského pohoria zostávajú len spravodajskí dôstojníci. Medzi nich patril aj Viktor Orlov z Kalinina. Dňa 20. Januára 1945, v deň oslobodenia Drienice, vyhasol jeho mladý život. Podľa jednej verzie išlo o prepadovú akciu nemecko – gardistického komanda, podľa inej o nešťastnú náhodu pri výmene názorov spolubojovníkov. Dobový kronikár lakonicky poznamenáva: “Padol rukou vraha.” Partizán Viktor bol dňa 8. Apríla 1945 pochovaný na miestnom cintoríne, 5. Augusta 1945 mu bol na mieste jeho večného odpočinku odhalený pomník. Je a dúfame, že i zostane miestom pietnych spomienok, dokladom toho, že naša prítomnosť sa nerodila ľahko. Stála mnoho ľudských životov, nevynímajúc ani životy občanov Šomy – Drienice.
Počas vojny, najmä po stretnutiach s Rusmi, Ukrajincami, silnel medzi ľuďmi pocit slovanskej spolupatričnosti. Tento pocit, možno na báze konfesijnej, možno na báze inej, bol v ľude hlboko zakorenený. Úplne samozrejme sa v potravnom družstve počúvalo rádio Moskva. /Rádio v tom čase vlastnil ešte farár a učiteľ./ S partizánmi sa aktívne kontaktovali, spravodajské úlohy plnili najmä mladí ľudia Martin Malcovský, Juraj Sedlák, Vincent Karaffa a iní. Mnoho občanov prevádzalo utečencov z transportov k partizánom. Martin Malcovský, Juraj Škovran /nar.1912/, Vinco Škovran v auguste 1944 ošetrovali partizána Gregora z Ukrajiny.
Prvá prieskumná jazdecká hliadka zo zväzku Alexandra Nevského, ktorá v zložení Čerkun-Kyjevský, Cichan, Kasatkin dorazila v auguste 1944 do obce, sa tu stretla s plnou podporou a pochopením. Vymenila kone za lepšie u farára Mankoviča, Jána Čarnického a Jána Mačišáka. V potravnom družstve sa za “bumašku” zásobila potrebným proviantom. Ľudia sa dokázali obetovať. Pri všetkej vojnovej biede od leta 1944 až do oslobodenia poskytovali partizánom potraviny, ošatenie a všetko ako “svojich rodných”.
Ale obetovali i viac. V osade Baranie vo štvrtok 19. októbra 1944 doobeda narazila nemecká hliadka, ktorá po odchode hlavných partizánskych síl prečesávala lesy, na odpor partizánov.
V boji, v ktorom padol jeden z Nemcov, utrpela smrteľné zranenia /od nemeckého granátu/ i 23-ročná Helena Blaščáková, rod. Starinská, matka dvoch detí. Pochovaná bola na cintoríne v Drienici v nedeľu 22. Októbra 1944.
Bývalí partizáni Čerkunov, Cichan, Kasatkin sa v auguste 1964 stali čestnými občanmi obce Drienica. Štáb veteránov zväzku Alexandra Nevského pri príležitosti 30 . výročia oslobodenia obce odovzdal 18. Januára 1975 obci Drienica odznak a legitimáciu zväzku ako prejav vďačnosti a ocenenia za spoluprácu a podporu v roku 1944.
Blíži sa koniec vojny. Už 7. Decembra 1944 všetkým okresným náčelníkom Šarišsko-Zemplinskej župy boli vydané pokyny na dobrovoľnú evakuáciu. Evakuácia sa mala uskutočniť po dohode s nemeckým vojenským veliteľstvom. Nemci však pod trestom smrti nariadili povinnú evakuáciu všetkých mužov do 60 rokov. Týkala sa Sabinova a priľahlých obcí. Mala sa uskutočniť do 12. hodiny 17. 1. 1945. Chlapi y obce sa ukryli v lesoch. Ani jeden y nich neevakuoval. V podvečer 20. januára 1945 /v sobotu/ vstúpili vojská 320. Gardového streleckého pluku Červenej armády do obce. V nasledujúci deň bol oslobodený Sabinov. Vojská vyprevádzané miestnymi občanmi opustili Drienicu, pokračovali v útoku smerom na Pečovskú Novú Ves a Jakovany.
Posledným predvojnovým richtárom obce bol Štefan Škovran – “firer”. Po 14. Marci 1939 bol za komisára obce dosadený Eliáš Mikita. Ihneď po prechode frontu sa svojej funkcie znova ujal Štefan Škovran. Avšak súčasne bol ustanovený tzv. Revolučný národný výbor v zloženíŠ tefan Škovran - firer, Juraj Pustý, Peter Hudák. Bola vytvorená ľudová milícia. Vo februári sa Štefan Škovran vzdáva funkcie. Bol ustanovený prvý miestny národný výbor na čele s Jurajom Timurom. Jeho členmi boli Štefan Balun, Ján Birčák – Garda, Ján Birčák ml., Štefan Birčák, Andrej Čarnický, Andrej Fech, Jozef Karaffa, Andrej Kovaľ, Andrej Maľcovský – Jevin, Štefan Maľcovký, Ján Škovran, Peter Šurin. Od marca 1945 sa jeho predsedom stal Ján Čarnický. Základnou úlohou miestneho národného výboru v tom čase bolo zabezpečiť zásobovanie frontu.
Dňa 14. Februára 1945 po ťažkých stratách pri Liptovskom sv. Mikuláši bola vyhlásená mobilizácia. Boli mobilizovaný Andrej Birčák, Štefan Čarnický, Štefan Fech. Jozef Hudák, Juraj Karaffa, Mikuláš Klembarský, Jozef Maľcovký, Mikuláš Maľcovký, Juraj Mikita, Peter Stanek, Jozef Škovran, Michal Škovran, Peter Škovran, Štefan Škovran, Mikuláš Štefančík, Štefan Štefančík, Andrej Šurin.
Za náš mierový život svoje životy položili Štefan Čarnický /ženatý, dve deti/, Jozef Hudák /ženatý, dve deti/, Juraj Karaffa /slobodný/, Juraj Mikita /ženatý, dve deti/, Peter Škovran /učiteľ, slobodný/, Štefan Škovran /ženatý, dve deti/. Väčšina y nich je pochovaná v Háji a Smrečanoch. Niektorí sa dostali ďalej. Dokonca Peter Škovran, učiteľ, padol pri Prostějove až po skončení vojny, po podpísaní bezpodmienečnej kapitulácie /nadobudla platnosť 8. Mája 1945 o polnoci/. Nemecká prepadová skupina zaútočila na jeho jednotku.
Vďačný rodáci si uctili pamiatku martýrov. Pred miestnym chrámom postavili pamätník – Kríž obetiam 1. A 2. Svetovej vojny. V bojoch boli ranení Andrej Birčák, Štefan Fech, Mikuláš Klembarský, Petro Stanek, Štefan Štefančík, Andrej Šurin. Domov z koncentračného tábora sa vracia Mikuláš Birčák. Z transportu do Nemecka bol oslobodený Michal Kovaľ.
Začína mierový život so všetkými peripetiami – výhrami a prehrami – tých čias.
Zdroj: www.drienica.sk