Svahové letisko Fiľakovo
V dnešnej dobe už málokto vo Fiľakove vie, že v rokoch 1948 až 1954 fungovalo na území mestečka letisko.
Prví „letci“ sa na území Novohradu začali grupovať vo Fiľakove. Nadšenci pod vedením O. Vítka, Jelenského, Jozefa Čabu, Štefana Bódiho a Jozefa Jokla sa rozhodli založiť pobočku Slovenského národného aeroklubu. Elán nepoznal nemožné, neuznával prekážky. Pomocnú ruku podal závod Kovosmalt Fiľakovo, ktorého zamestnancami bola väčšina spomínaných nadšencov.
Pobočka dostala klzák a začala s lietaním. Šlo to všelijako, ale ľudia dostali krídla! A to bolo to, o čo sa snažili, prečo bojovali, agitovali, brigádničili. Po lietaní bolo treba klzák vždy demontovať, aby ho mohli uložiť do zapožičanej stodoly.
Pred lietaním ho zase bolo treba dopraviť na „letisko“ a zmontovať. Potom nasledovali lety, skôr niekoľkosekundové skoky, ale už lietali. Po čase bola vybraná vhodná plocha pre budúce naozajstné letisko a začalo sa s budovaním naozajstného hangára. Bola polovica mája 1949. Hangár postavili neďaleko starého kameňolomu Pod červenou skalou. Okrem vykopania základov bolo treba premiestniť asi 120 m3 zeminy. Nemalú námahu vyžadovalo aj zháňanie stavebného materiálu. Celá zastavaná plocha bola veľká 360 m2. Hangár sám mal plochu 280 m2, 40 m2 mala dielňa a takú istú plochu klubová miestnosť. Budova bola dokončená vo veľmi krátkom čase. K dispozícii bola plocha letiska s rozmermi 650 x 375 metrov.
V jesenných mesiacoch, po zbere úrody, sa plocha letiska zväčšila o novo upravených 100 000 m2. Najväčšia dĺžka letiska bola teraz 850 m, šírka 600 metrov. Na severnej strane letiska stáli stromy, ktoré sťažovali manévrovanie pri pristávaní z tejto strany. Došlo k dosť búrlivým výmenám názorov s miestnymi roľníkmi. Nakoniec prišlo k dohode až po zásahu povereníctva dopravy. Letisková plocha bola zrovnaná a zvalcovaná, brázdy boli zavozené, kríky vyrúbané. Povereníctvo dopravy v neskorej jeseni, keď už bolo všetko hotové, pridelilo pobočke SNA vo Fiľakove motorové lietadlo Piper.
Všetky vetrone presťahovali zo stodoly do novotou voňajúceho hangára. Povereníctvo dopravy vzápätí pridelilo Fiľakovčanom aj výkonný vetroň VT-25 Šohaj. V roku 1949 tu teda boli 2 školné klzáky, 2 školné vetrone GB II Bejbina, Šohaj VT-25 a motorový Piper.
Na vetroňoch bolo v tomto roku odlietaných 765 štartov. Plachtári strávili vo vzduchu 59 hodín, 2 minúty a 5 sekúnd. Členovia aeroklubu splnili 2 skúšky stupňa A, 5 skúšok stupňa B, dvaja splnili podmienky pre udelenie stupňa C.
Štartovalo sa zo svahu pomocou gumového lana. Po „vystrelení“ klzák letel niekoľko metrov nad zemou, kopírujúc svah, a pristál. S narastajúcimi skúsenosťami pilotných žiakov bol klzák vyťahovaný vždy vyššie na kopec. Na začiatku výcviku boli nováčikovia najprv len lanom posúvaní na rovine, tzv. šuráky. Neskôr sa už dostali väčším napnutím lana do vzduchu a až potom štartovali zo svahu.
Po zániku miestneho letiska pokračovali fiľakovskí piloti v lietaní na letisku Ľadovo v Lučenci a neskôr v Boľkovciach.